KEDY Bol som na chvíľu bez skúšok a pokušení, pripúšťam, že som si myslel, že to bolo znamením rastu vo svätosti ... konečne kráčam v Kristových krokoch!
... Až kým Otec jemne nezložil moje nohy na zem súženie. A znova som si uvedomil, že sám robím iba detské kroky, zakopnem a stratím rovnováhu.
Boh ma nezloží, pretože ma už nemiluje, ani aby ma opustil. Skôr teda uznávam, že sa robia najväčšie pokroky v duchovnom živote, ktoré nevyskakujú dopredu, ale vzostupný, späť do Jeho náručia.
