MAL SOM tento pocit sme boli nie bude prijatý do Spojených štátov.
DLHÁ NOC
Minulý štvrtok sme sa zastavili na hraničnom priechode medzi Kanadou a USA a predložili sme doklady o vstupe do krajiny pre niektoré ministerské úlohy. „Ahoj, som misionár z Kanady ...“ Po položení niekoľkých otázok mi agent pohraničnej stráže povedal, aby som sa zastavil, a nariadil našej rodine stáť pred autobusom. Keď sa takmer mrazivý vietor zmocnil detí, ktoré boli väčšinou oblečené v krátkych nohaviciach a krátkych rukávoch, prehľadali colníci autobus od konca po koniec (hľadali čo, neviem). Po opätovnom nástupe ma požiadali, aby som vošiel do budovy colnice.
Z toho, čo mal byť jednoduchý proces, sa stali dve hodiny vyčerpávajúcich výsluchov. Colný agent nebol presvedčený, že prichádzame do Spojených štátov s misionárskou prácou kvôli dohode o nákladoch s cirkvami. Pýtal sa mňa, potom samostatnej manželky a potom znova mňa. Boli mi odobraté odtlačky prstov, odfotografované a nakoniec som odmietol vstup. Boli tri hodiny ráno, keď sme zamierili späť do najbližšieho kanadského mesta, našich sedem detí a príves plný zvukovej techniky v závese.
Nasledujúce ráno sme zatelefonovali do kostolov, kam som mal namierené, aby som hovoril a spieval, a požiadali sme ich, aby nám v listoch objasnili finančnú situáciu. Po zhromaždení všetkých faxov sme sa vydali späť na hranice. Tentoraz bolo vypočúvanie ešte cynickejšie a bola mi vyslovená skrytá hrozba, ak budem trvať na diskusii o tejto otázke. "Vráťte sa do Kanady," povedal dohliadajúci agent.
Vrátil som sa späť k nášmu autobusu a cítil som sa vo vnútri znecitlivený. Mali sme pripravených deväť podujatí – niektoré z nich boli rezervované už pred mesiacmi. „Je koniec,“ povedal som svojej žene Lee. "Ideme domov."
Začal som šesťhodinovú cestu domov, keď sa Lea zrazu spýtala, či by som nezastavil, aby mohla naposledy zavolať. "Zavolám na hranicu," povedala. "Čože? Tentoraz ma zavrú!" protestoval som. Ale ona na tom trvala. Keď telefonovala s nadriadeným, ktorý ma naposledy vypočúval, povedala na rovinu: "Nie je to o peniazoch. Prišli sme sem robiť ministerstvo a veľa ľudí s nami počíta. Ak sa dohodneme, že sa zriekneme honorárov a nech vám cirkvi odfaxujú v tomto zmysle, rozmyslíte si to?" Agent začal protestovať, ale zrazu prestal, zhlboka sa nadýchol a povedal: "Dobre, môžu ich odfaxovať - ale nič nesľubujem."
PRAVDA ŤA OSLOBODÍ
Kým sme čakali, zhromaždil som deti a vzal som ich do jedálne na zastávke nákladných áut na raňajky. Keď deti odhrýzali, premýšľal som nad tým, čo sa stalo v budove colnice... ale v hlave mi utkveli slová mojej manželky: „Musíme urobiť ministerstvo."
Svetlá sa rozsvietili. Zrazu som pochopil, čo sa mi Pán snažil ukázať počas posledných 24 hodín útlaku: robil som všetko, čo som mohol, aby som zakryl my skryť… ale nerobil som všetko, čo som mohol, aby som priniesol evanjelium tam, kam ma Pán viedol. Nebol som ochotný prísť bez nákladov. Potom som počul Pána hovoriť tak jasne:
Evanjelium nemá cenu. Zaplatil to môj Syn... a pozrite sa na cenu, ktorú zaplatil.
Naplnil ma náhly výbuch hanby zmiešaný s radosťou. "Áno, máš pravdu, Pane. Mal by som byť ochotný ísť kamkoľvek ma pošleš kvôli dušiam, ktoré úplne dôverujú Tvojej prozreteľnosti. Mal by som ísť zadarmo!"
Keď som sa vrátil k autobusu, povedal som Lee, že cítim, že Pán hovorí, že musíme zmeniť spôsob, akým robíme službu. Nie že by sme hrabali peniaze – Boh vie, že sme boli niekoľkokrát blízko bankrotu. A nie že by sme si pýtali prehnané poplatky. Ale pýtali sme sa na cenu, a niektoré cirkvi a školy to jednoducho neboli schopné zaplatiť.
Kľakol som si pri našej posteli a plakal, prosil Boha o odpustenie. "Pane, požiadal si nás, aby sme svetu priniesli Tvoje evanjelium. Pôjdeme, kamkoľvek budeš žiadať, bezplatne. Vkladáme svoju dôveru do Tvojej dobroty a Tvojej prozreteľnosti. Odpusť nám, že sme Ti neverili, Otče Abba." Keď sme sa pomodlili, Lea aj ja sme boli naplnení hlbokým pocitom sloboda.
Asi po hodine zazvonil mobil. Bol to pohraničný agent. "Dobre, pustíme ťa dnu." O tri hodiny neskôr sme dorazili k našej prvej rezervácii – presne v tú chvíľu, kedy sa mala začať.
DUCHA SV. FRANTIŠEK
Na druhý deň som išiel do kostola pomodliť sa pred vystavenou Najsvätejšou sviatosťou. Kvôli všetkému napätiu a chaosu na hranici som deň predtým zmeškal čas modlitby. Rozhodol som sa vrátiť a rozjímať o čítaniach z predchádzajúceho dňa, z omše aj z úradu čítania. Bol som ohromený, keď som začal čítať...
Predchádzajúci sviatok bol svätého Františka z Assisi. Toto je svätec, ktorý zanechal istotu svojho bohatstva a namiesto toho sa úplne spoliehal na Božiu prozreteľnosť, keď svojím životom hlásal evanjelium.
Prvé úradné čítanie v ten deň bolo od sv. Pavla:
Kvôli nemu som prijal stratu všetkého a považujem to za toľko odpadu, aby som získal Krista a dal sa nájsť v ňom... (Flp 3-8)
Keď som sa snažil vstrebať to slovo, obrátil som sa k druhému čítaniu, ktorým bol list sv. Františka:
Otec chcel, aby jeho požehnaný a slávny Syn, ktorého nám dal a ktorý sa pre nás narodil, sa vlastnou krvou obetoval ako obetná obeť na oltári kríža. Toto nemal robiť pre neho samého, skrze ktorého všetko vzniklo, ale pre naše hriechy. Jeho zámerom bolo zanechať nám príklad, ako ísť v jeho stopách.
Ó, akí šťastní a požehnaní sú tí, ktorí milujú Pána a robia, ako sám Pán povedal v evanjeliu: Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom a celou svojou dušou a svojho blížneho ako seba samého.
Ľudia strácajú všetky materiálne veci, ktoré po sebe v tomto svete zanechávajú, no nesú si so sebou odmenu za svoju dobročinnosť a almužnu, ktorú dávajú... Nesmieme byť múdri a rozvážni podľa tela. Musíme byť skôr jednoduchí, pokorní a čistí. -Liturgia hodín, zväzok IV, P. 1466.
Teraz sa mi oči opäť naplnili slzami, keď som si uvedomil, ako láskyplne sa ku mne Pán správa, dosť láskavo na to, aby ma napravil – ja, ktorá som sa snažila byť „múdra a rozvážna“, ale chýbala mi viera a čistota srdca. Ale neskončil s rozprávaním. Obrátil som sa na omšové čítania za predchádzajúci deň.
Dnes je svätý pre Pána, tvojho Boha. Nebuďte smutní a neplačte... lebo radovať sa v Pánovi musí byť vašou silou... Mlčte, lebo dnešok je svätý a nesmiete byť zarmútení. (Neh 8:1-12)
Áno, cítil som túto úžasnú slobodu vo svojej duši a tešil som sa! Ale zostal som v tichej úžase nad tým, čo som ďalej čítal v evanjeliu:
Úroda je bohatá, ale robotníkov je málo, preto požiadajte majstra žatvy, aby poslal robotníkov na svoju úrodu. Choď svojou cestou; hľa, ja vás posielam ako baránkov medzi vlkov. Nenoste žiadne vrecko na peniaze, žiadne vrece, žiadne sandále... jedz a pi, čo ti ponúknu, lebo robotník si zaslúži svoju výplatu. (Lukáš 10:1-12)
OSPRAVEDLNENIE
Ako mnohí viete, o
ani jedno zo slov, ktoré som počul povedať Pána a ktoré som tu napísal, nie je také vek ministerstiev sa končí. To znamená, že starý spôsob robenia vecí, svetské modely, na ktorých sme založili a prevádzkovali naše služby, sa chýlia ku koncu. Potom je vhodné, že to začalo so mnou.
Chcem poprosiť o odpustenie Telo Kristovo za to, že si pýtam honorár za prácu, ktorú vykonávam na niektorých miestach, kam som išiel, najmä na miestach, ktoré si nemohli dovoliť moju službu. Lea a ja sme sa dohodli, že pôjdeme tam, kam cítime, že nás Pán posiela bez nákladov. Určite uvítame dary na podporu našej práce a na nakŕmenie našich najmenších. Ale nechceme, aby to bol kameň úrazu kázania evanjelia.
Oroduj za nás, aby sme boli verní, keď nás Majster posiela do žatvy...
Radšej sa budem chváliť svojimi slabosťami, aby so mnou prebývala Kristova moc. (2 Kor 12:9)
Všetci smädní poďte k vode! Vy, čo nemáte peňazí, príďte, vezmite obilie a jedzte; Príďte, bez platenia a bez nákladov, pite víno a mlieko! (Izaiáš 55:1)
