V DÚCHU STRACHU
IT Zdá sa, akoby bol svet uviaznutý v strachu.
Zapnite večerné správy a môže to byť znervózňujúce: vojna na Blízkom východe, podivné vírusy ohrozujúce veľkú populáciu, bezprostredný terorizmus, streľba v školách, kancelárske streľby, bizarné zločiny a zoznam pokračuje. U kresťanov sa zoznam ešte zväčšuje, pretože súdy a vlády pokračujú v odstraňovaní slobody náboženského vyznania a dokonca môžu stíhať obhajcov viery. Potom pribúda hnutie „tolerancie“, ktoré je tolerantné voči všetkým, samozrejme okrem pravoslávnych kresťanov.
A v našich farnostiach je cítiť mrazenie nedôvery, pretože farníci sú opatrní voči svojim kňazom a kňazi voči svojim farníkom. Ako často opúšťame naše farnosti bez toho, aby sme s niekým povedali slovo? To tak nemusí byť!
SKUTOČNÁ BEZPEČNOSŤ
Je lákavé chcieť postaviť plot vyššie, kúpiť si bezpečnostný systém a starať sa o seba.
Ale toto nemôžu buďme naším kresťanským postojom. Pápež Ján Pavol II. prosí kresťanov, aby v skutočnosti boli „soľ zeme a svetlo sveta.“ Dnešná cirkev sa však viac podobá na kostol hornej miestnosti: Kristovi nasledovníci sa v strachu, neistote a čakajú, kým sa strecha zrúti.
Hneď prvé slová jeho pontifikátu boli: „Neboj sa! Verím, že to boli prorocké slová, ktoré sa stávajú každou hodinou dôležitejšie. Znova ich zopakoval na Svetových dňoch mládeže v Denveri (15. augusta 1993) v silnej exhortácii:
„Nebojte sa vyjsť do ulíc a na verejné priestranstvá ako prví apoštoli, ktorí na námestiach miest, obcí a dedín hlásali Krista a dobrú zvesť o spáse. Nie je čas hanbiť sa za evanjelium (porovnaj Rim 1:16). Je čas kázať to zo striech. Nebojte sa vymaniť sa z pohodlného a rutinného spôsobu života, aby ste sa chopili výzvy oznámenia Krista v modernej „metropole“....Evanjelium nesmie zostať skryté kvôli strachu alebo ľahostajnosti.“ (porov. Mt 10:27).
Nie je čas hanbiť sa za evanjelium. A predsa my, kresťania, tak často žijeme v strachu, že budeme identifikovaní ako „jedného z jeho nasledovníkov“, natoľko, že sme ochotní zaprieť Ho svojím mlčaním alebo ešte horšie tým, že sa necháme unášať svetom. racionalizácie a falošné hodnoty.
KOREŇ TOHO
Prečo sa tak bojíme?
Odpoveď je jednoduchá: pretože sme sa ešte hlboko nestretli s Božou láskou. Keď sme naplnení láskou a poznaním Boha, môžeme spolu so žalmistom Dávidom vyhlásiť: „Hospodin je moje svetlo a moja spása, koho sa mám báť?“ Apoštol Ján píše:
Dokonalá láska vyháňa strach... ten, kto sa bojí, ešte nie je dokonalý v láske." (1. Jána 4:18)
milovať je protijed na strach.
Keď sa úplne oddáme Bohu, vyprázdnime sa od vlastnej vôle a sebectva, Boh nás naplní sebou samým. Zrazu začíname vidieť druhých, dokonca aj našich nepriateľov, ako ich vidí Kristus: stvorenia stvorené na Boží obraz, ktoré konajú zo zranení, nevedomosti a vzbury. Ale ten, kto inkarnoval lásku, sa takýchto ľudí nebojí, ale hýbe sa s nimi ľútosťou a súcitom.
Po pravde, nikto nemôže milovať ako Kristus bez Kristovej milosti. Ako teda môžeme milovať svojho blížneho ako Kristus?
IZBA STRACHU – A MOCI
Keď sa vrátime do hornej miestnosti pred 2000 rokmi, nájdeme odpoveď. Apoštoli boli zhromaždení s Máriou, modlili sa, chveli sa a premýšľali, aký bude ich osud. Keď zrazu prišiel Duch Svätý a:
Takto premenení sa zmenili z vystrašených mužov na odvážnych svedkov, pripravených plniť úlohu, ktorú im zveril Kristus. (Pápež Ján Pavol II., 1. júla 1995, Slovensko).
Je to príchod Ducha Svätého ako ohnivý jazyk, ktorý spaľuje náš strach. Môže sa to stať v okamihu, ako na Letnice, alebo častejšie, v priebehu času, keď pomaly dávame svoje srdcia Bohu, aby sa premenil. Ale je to Duch Svätý, ktorý nás mení. Ani samotná smrť nemôže otriasť tým, ktorého srdce zapálil živý Boh!
A to je dôvod, prečo: takmer ako epilóg jeho prvých slov: “Nebojte sa!“, Pápež nás tento rok vyzval, aby sme opäť zdvihli „reťaz“, ktorá nás spája s Bohom (Rosarium Virginis-Mariae, č. 36), to znamená ruženec. Kto iný môže priviesť Ducha Svätého do našich životov ako Jeho manželka Mária, Ježišova matka? Kto môže účinnejšie formovať Ježiša v lone našich sŕdc ako sväté spojenie Márie a Ducha? Kto iný dokáže rozdrviť strach v našich srdciach ako tá, ktorá rozdrví Satana pod pätou? (Gn 3:15). V skutočnosti nás pápež nielen vyzýva, aby sme túto modlitbu prijali s veľkým očakávaním, ale aby sme sa ju modlili bez strachu, nech sme kdekoľvek:
„Nehanbite sa to zarecitovať sám, cestou do školy, na univerzitu alebo do práce, na ulici alebo v MHD; recitujte ho medzi sebou, v skupinách, hnutiach a združeniach a neváhajte navrhnúť, aby ste sa ho modlili doma.“ (11. marec 2003 – Vatikánsky informačný servis)
Tieto slová a kázeň v Denveri nazývam „bojové slová“. Sme povolaní nielen nasledovať Ježiša, ale smelo nasledovať Ježiša bez strachu. Toto sú slová, ktoré často píšem na vnútornú stranu mojich CD, keď podpisujem: Nasledujte Ježiša bez strachu (FJWF). Svetu sa máme postaviť v duchu lásky a pokory, nie pred ním utekať.
Najprv však musíme poznať Toho, ktorého nasledujeme, alebo ako nedávno povedal pápež, musí existovať:
...osobný vzťah veriacich s Kristom. (27. marca 2003, Vatikánska informačná služba).
Musí tam byť toto hlboké stretnutie s Božou láskou, proces obrátenia, pokánia a nasledovania Božej vôle. Ako inak môžeme dať druhým to, čo sami nevlastníme? Je to radostné, neuveriteľné, nadprirodzené dobrodružstvo. Zahŕňa utrpenie, obetu a poníženie, keď čelíme skazenosti a slabosti v našich srdciach. Ale žneme radosť, pokoj, uzdravenie a požehnania, ktoré sa nedajú slovám, keď sa čoraz viac spájame s Otcom, Synom a Duchom Svätým... jedným slovom, stávame sa viac podobnými milovať.
VPRED BEZ STRACHU
Bratia a sestry, bojové línie sa rysujú! Ježiš nás volá z temnoty, z hrozného strachu, ktorý paralyzuje lásku a robí zo sveta strašne chladné a beznádejné miesto. Je čas, aby sme bez strachu nasledovali Ježiša a odmietli prázdne a falošné hodnoty tejto súčasnej generácie; čas, keď sme bránili život, chudobných a bezbranných a postavili sa za to, čo je spravodlivé a pravdivé. Môže to skutočne prísť za cenu našich životov, ale pravdepodobnejšie je to mučeníctvo nášho ega, našej „povesti“ u ostatných a našej komfortnej zóny.
Blahoslavení ste, keď vás ľudia nenávidia a keď vás vylučujú a urážajú... Radujte sa a skáčte od radosti v ten deň! Hľa, vaša odmena bude v nebi veľká.
Napriek tomu je tu jedna vec, ktorej by sme sa mali báť, hovorí Pavol: „beda mi, ak nebudem hlásať evanjelium!“ (1 Kor 9). Ježiš povedal: „kto ma zaprie pred inými, bude zaprený pred Božími anjelmi“ (Lukáš 12:9). A robíme si srandu, ak si myslíme, že môžeme zostať nekajúcni a zotrvávať v ťažkom hriechu: “pretože si vlažný... vypľujem ťa z úst“ (Zjv 3:16). Jediné, čoho sa musíme báť, je popieranie Krista. Nehovorím o človeku, ktorý sa snaží nasledovať Ježiša a svedčiť, ale niekedy zlyhá, potkne sa a hreší. Ježiš prišiel pre hriešnikov. Skôr by sa mal báť ten, kto si myslí, že keď si v nedeľu zohreje lavicu, môže sa ospravedlniť, že zvyšok týždňa nebude žiť ako pohan. Ježiš môže len zachrániť kajúci hriešnikov.
Pápež nasledoval po svojom úvodnom prejave v prvom prejave takto: „Otvorte dokorán brány Ježišovi Kristovi.“ Brány nášho srdce. Lebo keď má láska voľný vstup, strach berie zadné dvierka.
„Kresťanstvo nie je názor. … Je to Kristus! On je Osoba, On žije!... Len Ježiš pozná vaše srdcia a vaše najhlbšie túžby. … Ľudstvo nevyhnutne potrebuje svedectvo odvážnych a slobodných mladých ľudí, ktorí sa odvážia ísť proti prúdu a silne a s nadšením hlásajú svoju vieru v Boha, Pána a Spasiteľa. ... V tomto čase ohrozenom násilím, nenávisťou a vojnou, vydaj svedectvo, že iba On môže dať skutočný pokoj srdciam ľudí, rodinám a národom zeme.“ —JÁN PAVOL II., Správa pre 18. SDM na Kvetnú nedeľu, 11. marca 2003, Vatikánska informačná služba
Nasledujte Ježiša bez strachu!
