TAM bolo tak málo času. Stajňa bola jediné, čo Mária a Jozef našli. Čo prebehlo Máriou mysľou? Vedela, že porodila Spasiteľa, Mesiáša... ale v malej stodole? Ešte raz prijala Božiu vôľu, vošla do maštale a začala pripravovať malé jasle pre svojho Pána.
Áno, Ježiš, zaujímalo by ma to isté: Prichádzaš ku mne, v tomto srdci tak chudobnom a znečistenom? Napriek tomu, Pane, budem nasledovať príklad tvojej Matky. Nepožiadala Jozefa, aby opravil ovisnutú slamenú strechu. Nežiadala ho, aby narovnal naklonené trámy alebo vyplnil medzery, cez ktoré presvitali nočné hviezdy. Radšej potichu upratala miesto odpočinku pre svojho Syna – malé drevené jasle, z ktorých by jedli ovečky. Pozametala ho vlastným plášťom a potom starostlivo poukladala čerstvú slamu, ktorú jej priniesol manžel.
Pane, zdá sa, že nedokážem napraviť svoju ochabnutú silu vôle. Zdá sa, že som bezmocný narovnať naklonené trámy mojej slabosti. A nepodarilo sa mi vyplniť medzery mojej duše dobrými skutkami. Som naozaj úbohý Pane. Ale Mária mi ukazuje, čo mám robiť: priprav moje srdce čistou slamou pokory. A to robím tak, že pred vami vyznávam svoje hriechy – vy, ktorí sľubujete, že „odpustíte nám hriechy a očistíte nás od každej neprávosti“ (1 Jn 1). (Nejako sa zdá, že pomáha zmeniť usporiadanie môjho srdiečka s pomocou svojho Ženícha, Ducha Svätého...)
Nevyhýbali ste sa chudobe maštale, ale poklonili ste sa chudobe jaslí. Steny mojej duše sú skutočne biedne... ale pripravil som si svoje srdce, moje „jasle“ prostredníctvom tvojej milosti. A teraz čakám, kým prídeš. Dovoľ mi, aby som ťa miloval Ježiš! Dovoľ mi pobozkať ťa na čelo. Dovoľ mi, aby som ťa priložil k srdcu, ako to urobila Mária v tú svätú noc.
Lebo si neprišiel pre palác.
Prišiel si po mňa.
Ó, Pokorný návštevník, prichádzaš si po mňa!
