„Narodenie“, Lorenzo Monako; 1409
Prvýkrát zverejnené 27. decembra 2006
Prečo leží na takom zlom statku, kde sa kŕmia vola a zadok? -Čo je to za dieťa ?, Vianočná koleda
NO družina stráží. Žiadna légia anjelov. Ani uvítacia podložka Vysokých kňazov. Boha, ktorý sa vteľuje do tela, víta do sveta vola a somár.
Zatiaľ čo prví otcovia interpretovali tieto dve bytosti ako symbolické pre Židov a pohanov, a teda pre celé ľudstvo, pri polnočnej omši prišli na myseľ ďalšie interpretácie.
DUMB AKO KYSELINA
Prináša nám to bolesť. Zanecháva prázdnotu. Vyvoláva to znepokojené svedomie. A napriek tomu sa k tomu stále vraciame: ten istý starý hriech. Áno, niekedy sme „hlúpi ako vôl“, keď máme padať do tých istých pascí stále dokola. Ľutujeme, ale potom neurobíme potrebné kroky, aby sme znovu neklesli. Nevyhýbame sa najbližšia príležitosť hriechu, a tak neustále klesá späť do hriechu. Skutočne, musíme zmiasť anjelov!
Nie je to očividnejšie ako v kolektívnom zmysle. Keď sa naďalej zbavujeme svojich národov Boha a morálnych zákonov, ktoré ustanovil, vidíme, ako sa naša populácia zmenšuje (v „kultúre smrti“), zvyšuje sa násilie, rastie samovražda, rastie chamtivosť a korupcia a zvyšuje sa globálne napätie. Ale nenadväzujeme. Sme nemí ako vola.
Ani my v tejto „intelektuálnej“ a „osvietenej“ ére neskúmame z historického hľadiska, ako kresťanstvo zmenilo civilizáciu od čias Rímskej ríše až dodnes. Je to jednoduchý fakt. Čoskoro však zabudneme - alebo najčastejšie - zvoliť si nie vidieť. Nemý. Jednoducho hlúpy.
Tento vola je však vítaný v Pánovej stajni. Ježiš neprišiel pre studňu, prišiel pre chorých.
PORODNUTÝ AKO OSA
Tento somár predstavuje tých z nás, ktorí sme „tvrdohlaví ako zadok“. To zavesenie sa na starých neúspechoch, ktoré odmietame pustiť z ruky, mlátenie sa do hlavy unaveným starým dvojkou na štvorku.
Ježiš dnes hovorí:
Pusti. Už som ti odpustil ten hriech. Verte v moje milosrdenstvo. Ľúbim ťa. To je účel môjho príchodu: brať tvoje hriechy preč navždy. Prečo ich vraciate späť do stajne?
Je to tiež tá tvrdohlavosť nech nás Boh miluje. Spomínam si na slová priateľa, ktorý mi raz povedal: „Nech ťa Boh miluje.“ Áno, robíme to alebo ono, ale nikdy nedovoľme, aby Boh urobil skutok za nás. A čin, ktorý chce urobiť, je urobiť milujte nás práve teraz, také, aké sme. "Ale ja som nedôstojný." Som sklamaný. Som hriešny, ”odpovedáme.
A Ježiš hovorí:
Áno, si nedôstojný a si hriešny. Nie ste však sklamaní! Ste sklamaní, keď uvidíte, že sa dieťa učí chodiť, ale potom spadne? Alebo keď vidíte novorodenca, ktorý sa nedokáže sám živiť? Alebo malý, ktorý plače v tme? Ty si to dieťa. Očakávate viac, ako čakám! Iba ja vás môžem naučiť chodiť. Nakŕmim ťa. V tme vás poteším. Urobím ťa hodným. Ale musíš ma nechať milovať!
Najhoršou tvrdohlavosťou je neochota vidieť sa v Božskom svetle pravdy, ktorá odhaľuje hriech, aby sme sa oslobodili; rozpoznať v duchu našu chudobu, našu potrebu Spasiteľa. Na tomto druhu tvrdohlavosti, ktorý sa nazýva iným menom, má podiel asi každý. Pjazda. Ale aj tieto srdcia Kristus víta vo svojej stajni.
Nie, nebol to slobodný a stúpajúci orol, ani mocný a mocný lev, ale vôl a zadok ktorých Boh pripustil do stajne svojho narodenia.
Áno, ešte pre mňa existuje nádej.
Boh sa stal človekom. Prišiel bývať medzi nás. Boh nie je vzdialený: je to „Emmanuel“, Boh s nami. Nie je mu cudzí človek: má tvár, tvár Ježiša. —OBSAH BENEDIKTU XVI., Vianočné posolstvo “Urbi a orbi“, 25. decembra 2010
