Pamätáme si, kto sme

 

NA SLÁVNOSŤ VIGÍLIU
SVÄTEJ BOŽEJ MATKY

 

KAŽDÝ roku opäť vidíme a počujeme známe motto: „Zachovaj Krista na Vianoce! ako protipól politickej korektnosti, ktorá kastrovala výklady vianočných obchodov, školské hry a verejné prejavy. Dalo by sa však odpustiť zamýšľanie sa nad tým, či samotná Cirkev nestratila svoje zameranie a „raison d'être“? Napokon, čo znamená zachovať Krista na Vianoce? Chcete povedať „Veselé Vianoce“ namiesto „Šťastné sviatky“? Postaviť jasle aj stromček? Ísť na polnočnú omšu? Slová blahoslaveného kardinála Newmana mi v mysli pretrvávajú už niekoľko týždňov:

Satan môže prijať alarmujúcejšie zbrane podvodu - môže sa skryť - môže sa pokúsiť zviesť nás v maličkostiach, a tak pohnúť Cirkvou nie naraz, ale len málokedy z jej skutočného postavenia. Verím, že týmto spôsobom urobil veľa v priebehu niekoľkých posledných storočí ... Je jeho politikou, aby nás rozdelil a rozdelil, aby nás postupne vyslobodil z našej skaly sily. — Blahoslavený John Henry Newman, Kázeň IV: Prenasledovanie Antikrista

Keď som premýšľal o synode o rodine, ktorá sa skončila túto jeseň, hovorili sme o „pastoračnej starostlivosti“ o rodinu v neortodoxných situáciách. Dôležité otázky. Kedy sme však hovorili o „spáse“ rodiny?

Predstavitelia Vatikánu sa tento rok zrazu stali odvážnymi a odvážnymi, ale nie tak, že sa stali „bláznami pre Krista“, ale „bláznami pre zmenu klímy“.

Keď sa na Vatikánskom námestí na sviatok Nepoškvrneného počatia začal „Rok milosrdenstva“, na fasádu sv. Petra neboli vyžarované obrazy Božieho milosrdenstva, Najsvätejšieho Srdca alebo Presvätej Matky, ale divé zvieratá plné chrčí a vrčí.

Nasledovala vatikánska komisia pre „Vzťahy so Židmi“, ktorá dospela k záveru, že Cirkev už „nevykonáva ani nepodporuje žiadnu špecifickú inštitucionálnu misijnú prácu zameranú na Židov“, čo je v rozpore s 2000-ročným biblickým prístupom, ktorý má svoje korene v sv. Paul. ^[1]„Úvaha o teologických otázkach týkajúcich sa katolícko-židovských vzťahov pri príležitosti 50. výročia“Náš Aetate“, č. 40, 10. decembra 2015; vatikán.va; nb. samotný dokument hovorí, že jeho závery sú „nemagisterské“.

A keďže sa katolícke kostoly na Štedrý večer zrazu až po okraj zaplnili „farníkmi“, ktorí sa hlásili na každoročné sväté prijímanie (alebo na dvojročné, ak k tomu patrí aj Veľká noc), treba si položiť otázku: pamätáme si, prečo sme tu vôbec? Prečo existuje Cirkev?

 

PREČO EXISTUJEME?

Pápež Pavol VI. odpovedal na otázku stručne:

[Cirkev] existuje preto, aby evanjelizovala, to znamená, aby kázala a učila, aby bola kanálom daru milosti, zmierovala hriešnikov s Bohom a aby zachovávala Kristovu obetu v omši, ktorá je pamätník Jeho smrti a slávneho vzkriesenia. -Evangelii Nuntiandi, n. 14; vatikán.va

V našom dialógu v týchto dňoch často niečo chýba. A to je názov Ježiš. Rok bol plný debát o pastorácii, globálnom otepľovaní, menovaní pápeža, rozhovoroch s pápežom, kultúrnych vojnách, politike a tak ďalej... ale kam vstupuje spása duší a poslanie Vykupiteľa? Zatiaľ čo mnohí boli zdesení, že sa pápež František odvážil povedať, že niektorí sú „posadnutí prenosom nesúrodého množstva doktrín, ktoré sa majú nástojčivo vnucovať“,^[2]porov americamagazine.org, 30. septembra 2103 minulý rok často dokázal, že tieto slová sú viac pravdivé ako nie. Keď hovorím k zástupom ľudí, často im pripomínam, že ak sa naše ráno rozvinie bez toho, aby ktokoľvek z nás myslel na spásu iných, či už prostredníctvom svedectva, obetí a modlitieb, potom sú naše priority mimo – naše srdcia nie sú dlhšie biť v súzvuku so Spasiteľovým srdcom. Napokon sme počuli anjela Gabriela, ktorý oznámil Márii, že mu má dať meno Ježiš, „pretože on zachráni svoj ľud od hriechov“. ^[3]Matný 1: 21 Jeho poslanie je naše.

Ktokoľvek mi slúži, musí ma nasledovať, a kde som, tam bude aj môj služobník. (Ján 12:26)

To je zmysel Vianoc. Účel Cirkvi. Motivácia tejto webovej stránky: oslobodiť svet zo zajatia hriechu, ktorý má moc nás navždy oddeliť od nášho Stvoriteľa.^[4]porov Peklo je pre Real

 

POSLANIE MILOSRDENSTVA

Je tiež pravda, že sa musíme vyhnúť bežnej dvojakej fundamentalistickej reakcii: buď obmedzenému záujmu o „dušu“ a „spásu“ toho druhého, pričom zanedbávame jeho potreby a rany; alebo na druhej strane odsunúť vieru do súkromnej sféry. Ako sa pápež Benedikt opýtal:

Ako sa mohla vyvinúť myšlienka, že Ježišovo posolstvo je úzko individualistické a zamerané iba na každého človeka jednotlivo? Ako sme dospeli k tejto interpretácii „spásy duše“ ako úteku od zodpovednosti za celok a ako sme dospeli k poňatiu kresťanského projektu ako sebeckého hľadania spásy, ktoré odmieta myšlienku slúžiť iným? —OBSAH BENEDIKTU XVI., Spe Salvi (Saved In Hope), č. 16

V tomto smere apoštolská exhortácia pápeža Františka Evangelii gaudium pokračuje v poskytovaní prehľadného a náročného plánu evanjelizácie v roku 2016. Vo svete, kde pokroky v technológiách, ktoré sa takmer vymkli kontrole, spôsobujú antropologické zemetrasenie, ktoré nemá obdobu, je nevyhnutné, aby sme si znovu a znovu pripomínali, prečo sme tu, kto sme a kým sa staneme.

František vyryl cestu, ktorú v Cirkvi chápe len málokto a mnohí ju nepochopia: je to cesta k maximálnej príťažlivosti k evanjeliu, cesta, po ktorej kráčal sám Ježiš v čase, keď „ľudia boli v temnote“.^[5]por. Matúš 4: 16 A aká je táto cesta? Súcit. Pred 2000 rokmi to škandalizovalo „nábožencov“ a dnes to opäť škandalizuje rehoľníkov. ^[6]porov Škandál milosrdenstva prečo? Pretože Milosrdenstvo nezanedbáva realitu hriechu, ale nerobí z hriechu svoje počiatočné zameranie. Skôr to robí prejav „lásky k tomu druhému“. prvý iniciatíva. Svätý Tomáš Akvinský vysvetlil, že „Základom Nového zákona je milosť Ducha Svätého, ktorý sa prejavuje vo viere, ktorá pôsobí skrze lásku. " ^[7]Teologická suma, I-II, q. 108, a. 1

Milosrdenstvo je samo osebe najväčšou z cností, pretože všetky ostatné sa točia okolo neho a viac než toto nahrádza ich nedostatky.
-St. Thomas Aquinas, Teologická suma, II-II, q. 30, a. 4; porov. Evangelii gaudium, n. 37

František vysvetlil v odsekoch 34-39 Evangelii gaudium ^[8]porov vatikán.va presne to, čo má v pláne: preusporiadanie priorít súčasnej evanjelizácie, ktoré síce nezanedbáva morálne pravdy, no premiestňuje ich do ich správnej „hierarchie“.

Všetky zjavené pravdy pochádzajú z toho istého božského zdroja a treba im veriť s rovnakou vierou, no niektoré z nich sú dôležitejšie pre priame vyjadrenie srdca evanjelia. V tomto základnom jadre vyžaruje krása spásonosnej Božej lásky, ktorá sa prejavila v Ježišovi Kristovi, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych. — PÁPEŽ FRANTIŠEK, Evangelii gaudium, n. 36; vatikán.va

Jedným slovom, Cirkev potrebuje urýchlene obnoviť esencia evanjelia:

Podstatou kresťanstva nie je idea, ale Osoba. —PÁPEŽ BENEDIKT XVI., spontánny prejav k rímskemu duchovenstvu; Zenit, 20. máj 2005

 

vedieť

Ako však môžeme byť svedkami milosrdenstva, ak sme sa nestretli s tým, ktorý je Milosrdenstvo? Ako môžeme hovoriť o Tom, ktorého nepoznáme? Bratia a sestry, ak podstatou kresťanstva nie je myšlienka, zoznam pravidiel či dokonca istý spôsob života, ale Človek, potom byť kresťanom znamená Vedieť táto osoba: Ježiš Kristus. A poznať Ho znamená nevedieť o Jeho, ale poznať Ho tak, ako manžel pozná manželku. V skutočnosti biblický výraz pre „vedieť“ v Starom zákone znamená „stýkať sa“. Pre Noeho teda „poznať“ svoju manželku znamenalo milovať sa s ňou.

"Preto muž opustí [svojho] otca a [svoju] matku a pripojí sa k svojej manželke a stanú sa jedným telom." Toto je veľké tajomstvo, ale hovorím o Kristovi a cirkvi. (Ef 5:31-32)

Toto je jednoduchá, prístupná, ale hlboká analógia duchovna intimita ktoré Boh túži mať s každým z nás.

Ježiš smädí; jeho prosba vychádza z hlbín Božej túžby po nás ... Boh žízni, aby sme smädili po ňom. -Katechizmus Katolíckej cirkvi, č. 2560

Keď vstúpime do Božieho „smädu“ a začneme po Ňom žízniť, „hľadať, klopať a prosiť“ po Neho, potom Ježiš hovorí:

Z jeho vnútra potečú rieky živej vody. Povedal to v súvislosti s Duchom, ktorého mali dostať tí, ktorí v neho uverili. (Ján 7:38–39)

S nadprirodzenou pomocou a milosťou Ducha Svätého možno všetkým ostatným otázkam, problémom a výzvam čeliť v novom a nestvorenom svetle, ktorým je samotná Múdrosť. teda

Je potrebné nadviazať skutočné priateľstvo s Ježišom v osobnom vzťahu s ním a nevedieť, kto je Ježiš iba od ostatných alebo z kníh, ale žiť stále hlbší osobný vzťah s Ježišom, kde môžeme začať chápať, o čo ide žiada nás ... Poznať Boha nestačí. Pre skutočné stretnutie s ním ho musí človek tiež milovať. Poznanie sa musí stať láskou. —POPE BENEDIKT XVI, Stretnutie s rímskou mládežou, 6. apríla 2006; vatikán.va

Ak však Ježiš zostane vzdialený; ak Boh zostane teologickým pojmom; ak sa omša stane obyčajným rituálom, modlitba slovnou litániou a Vianoce, Veľká noc a podobne len nostalgiou... potom kresťanstvo na týchto miestach stratí svoju silu a dokonca zanikne. To je presne to, čo sa v súčasnosti deje v obrovských častiach sveta. Nejde ani tak o krízu morálky, ako skôr o krízu srdca. My, Cirkev, sme zabudli, kto sme. Stratili sme našu prvú lásku,^[9]porov Prvá láska stratená kto je Ježiš, a keď sa stratia základy, celá budova sa začne rúcať. Vskutku, „ak Pán nepostaví dom, márne sa namáhajú tí, čo stavajú“. ^[10]Žalm 127: 1

Sila Ducha Svätého totiž prúdi cez a osobný vzťah nakoľko miazga tečie len cez tie konáre spojený do viniča. Poslanie Cirkvi sa v konečnom dôsledku neuskutočňuje prostredníctvom ediktov a myšlienok, ale prostredníctvom premenených ľudí, prostredníctvom svätých ľudí, prostredníctvom ľudí poddajných a pokorných. Zriedkavo ju premieňajú teológovia, učenci a kanonickí právnici – pokiaľ svoje povinnosti neplnia na kolenách. Myšlienka osobného vzťahu s naším Spasiteľom nie je inováciou Konvencie južných baptistov alebo Billyho Grahama. Leží pri samotných koreňoch kresťanstva, keď Mária vzala Ježiša do náručia; keď sám Ježiš bral deti do náručia; keď Náš Pán zhromaždil Dvanásť spoločníkov; keď svätý Ján položil hlavu na Spasiteľovu hruď; keď Jozef z Arimatie zavinul svoje telo do plátna; keď Tomáš vložil prsty do Kristových rán; keď svätý Pavol vynaložil každé slovo pre lásku k svojmu Bohu. Osobný a hlboký vzťah poznačí životy každého svätca, mystické spisy Jána z Kríža a Terézie z Avily a iných, ktoré opisujú svadobnú lásku a požehnania spojenia s Bohom. Áno, samotné jadro liturgickej a súkromnej modlitby Cirkvi spočíva v tomto: v osobnom vzťahu s Otcom, Synom a Duchom Svätým.

Človek sám stvorený na „Boží obraz“ je povolaný k osobnému vzťahu s Bohom ... modlitba je živý vzťah Božích detí k ich Otcovi ... -Katechizmus Katolíckej cirkvi, n. 299 2565

Čo by mohlo byť dôvernejšie ako prijatie Ježišovho Tela a Krvi fyzicky v nás pri Najsvätejšej Eucharistii? Ach, aké hlboké tajomstvo! Ale koľko duší si to ani neuvedomuje!

Keď sa začína Nový rok, slová z dnešnej svätej omše na túto slávnosť Matky Božej nás vracajú späť do srdca evanjelia:

Keď prišla plnosť času, poslal Boh svojho Syna, narodeného zo ženy, narodeného pod zákonom, aby vykúpil tých, čo sú pod zákonom, aby sme dostali adoptívne synovstvo. Na dôkaz toho, že ste synovia, poslal Boh do našich sŕdc Ducha svojho Syna, ktorý volal: „Abba, Otče! Takže už nie si otrok, ale syn, a ak syn, tak aj dedič, skrze Boha. (Gal 4:4-7)

Tu máte podstatu kresťanského obrátenia – človeka, ktorý si uvedomuje, že nie je sirotou, ale teraz má otca, brata, úžasného radcu – a áno, matku. Svätá rodina. Ako sa teda dostaneme na toto miesto, kde doslova kričíme „Abba, Otče!“? Nie je to automatické. Je to rozhodnutie vôle, voľba vstúpiť do reality
a živý vzťah s Bohom. Rozhodol som sa dvoriť svojej žene, zasnúbiť sa s ňou a úplne sa jej oddať, aby naše manželstvo prinieslo ovocie. A ovocím je dnes osem detí a teraz je na ceste vnúča (áno, počuli ste dobre!).

Pán nás nezachránil len preto, aby nás zachránil, ale aby z nás urobil svojich priateľov.

Nazval som vás priateľmi, pretože som vám povedal všetko, čo som počul od svojho Otca. (Ján 15:15)

Na túto slávnosť Matky Božej sa jej – tej, ktorá si vytvorila prvý osobný vzťah s Ježišom – opýtaj, ako Ho milovať tak, ako ona. A potom pozvite Ježiša do svojho srdca vlastnými slovami... Predpokladám, že tak, ako by ste pozvali kohokoľvek z chladu do svojho domu. Áno, môžeme Ježiša držať na okraji nášho života v chladnej stajni – v sterilnom náboženskom cvičení alebo intelektuálnej márnivosti – alebo mu môžeme urobiť miesto v Hostinci našich sŕdc. V tom leží celé srdce evanjelia – a kým sme a kým sa máme stať.

Pozývam všetkých kresťanov, kdekoľvek, práve v tejto chvíli k obnovenému osobnému stretnutiu s Ježišom Kristom alebo aspoň k otvorenosti nechať ho stretnúť sa s nimi; Žiadam vás všetkých, aby ste to neomylne robili každý deň. Nikto by si nemal myslieť, že toto pozvanie nie je určené jemu alebo jej, pretože „nikto nie je vylúčený z radosti, ktorú prináša Pán“. Pán nesklame tých, ktorí podstupujú toto riziko; vždy, keď urobíme krok k Ježišovi, uvedomíme si, že už je tam a čaká na nás s otvorenou náručou. Teraz je čas povedať Ježišovi: „Pane, nechal som sa zviesť; tisíckami spôsobov som sa vyhýbal tvojej láske, no som tu ešte raz, aby som s tebou obnovil svoju zmluvu. Potrebujem ťa. Zachráň ma ešte raz, Pane, vezmi ma ešte raz do svojho vykupiteľského objatia“. Aký je to dobrý pocit vrátiť sa k nemu vždy, keď sa stratíme! Dovoľte mi povedať to ešte raz: Boh sa nikdy neunaví odpúšťať nám; my sme tí, ktorých unavuje hľadať jeho milosrdenstvo. Kristus, ktorý nám povedal, aby sme si navzájom odpúšťali „sedemdesiatsedemkrát“ (Mt 18), nám dal svoj príklad: odpustil nám sedemdesiatsedemkrát. Znovu a znovu nás nesie na svojich pleciach. Nikto nás nemôže zbaviť dôstojnosti, ktorú nám dáva táto bezhraničná a neutíchajúca láska. S nežnosťou, ktorá nikdy nesklame, ale vždy dokáže prinavrátiť našu radosť, nám umožňuje zdvihnúť hlavy a začať odznova. Neutekajme pred Ježišovým zmŕtvychvstaním, nikdy sa nevzdávajme, nech príde, čo chce. Nech nič neinšpiruje viac ako jeho život, ktorý nás ženie vpred! — PÁPEŽ FRANTIŠEK, Evangelii gaudium, n. 3; vatikán.va

 

SÚVISIACE ČÍTANIE

Poznať Ježiša

Centrum pravdy

Pápeži na a Osobný vzťah s Ježišom

Pochopenie Františka

Nepochopenie Františka

Škandál milosrdenstva