Videnie

"IT." je hrozná vec padnúť do rúk živého Boha,“ napísal svätý Pavol. ^[1]por. Heb 10: 31 Nie preto, že Boh je tyran – nie, On je láska. A táto láska, keď žiari do nemilujúcich častí môjho srdca, odhaľuje temnotu, ktorá sa drží mojej duše – a to je naozaj ťažké vidieť.

Svätá Faustína mala raz skúsenosť, pri ktorej bola vo videní povolaná na Boží súd. Píše:

Zrazu som videl úplný stav mojej duše, ako to vidí Boh. Jasne som videl všetko, čo sa Bohu páči. Nevedel som, že aj tie najmenšie priestupky sa budú musieť započítavať. Aký okamih! Kto to môže opísať? Postaviť sa pred trikrát-Svätým Bohom!—Sv. Faustína; Božské milosrdenstvo v mojej duši, Denník, č. 36 

Väčšina z nás by mala veľmi ťažké poznať skutočný stav svojej duše naraz. Preto Ježiš tak jemne aplikuje „pľuvanie“ svojej milosti kúsok po kúsku na naše duchovné oči, ako to urobil slepému mužovi v dnešnom evanjeliu.

"Vidíš niečo?" Muž zdvihol zrak a odpovedal: "Vidím ľudí, ktorí vyzerajú ako stromy a kráčajú." Potom položil ruky mužovi na oči druhýkrát a on jasne videl...

Ale chceme vidieť? Ako Ježiš nariekal vo včerajšom evanjeliu, „Ešte nechápeš alebo nechápeš? Sú vaše srdcia zatvrdnuté?
Máš oči a nevidíš, uši a nepočuješ?" Pretože vidieť si vyžaduje úprimný pohľad do duše, pravdivé uznanie toho, že človek veľmi nedosahuje nielen svätosti, ale často aj základných požiadaviek evanjelia „milovať blížneho svojho“. To môže byť veľmi ťažké priznať! Mnohí z nich utekajú z tejto úzkej cesty obrátenia na širokú a jednoduchú cestu, kde je príjemnejšie počuť: „To je v poriadku. Nie si taký zlý. Si dobrý človek... atď." Pravda je však taká, že som hriešny a že sebaláska a pýcha siahajú veľmi hlboko; že nie som vôbec dobrý človek a že som dnes často ako ten v prvom čítaní „Kto sa pozerá na svoju tvár v zrkadle. Vidí sám seba, potom zhasne a okamžite zabudne, ako vyzeral." Ale vidieť toto Pravda o sebe je vlastne prvým krokom k skutočnej slobode v Kristovi. Ako som často hovoril, prvá pravda, ktorá nás oslobodzuje, je pravda o tom, kto som a kto nie som.

Nebojte sa preto vidieť seba takého, aký naozaj ste! Nepovedal Ježiš, že prišiel otvoriť oči slepým? Duchovná slepota je oveľa horšia ako fyzická, pretože tá prvá je temnotou, ktorá má potenciál trvať večnosť. Práve tejto slepote sa svätý Jakub venuje v dnešnom prvom čítaní zhrnutom slovami:

Buďte činiteľmi slova a nie len poslucháčmi, klamte sa.

Ježiš nám teda prišiel otvoriť oči, vyslobodiť nás zo sebaklamu a zjaviť naše duše proti štandardu svojho slova, ktoré je ako dvojsečná zbraň, „prenikajúci dokonca aj medzi dušu a ducha, kĺby a kostnú dreň a schopný rozlišovať odrazy a myšlienky srdca“. ^[2]por. Heb 4: 12 Je to bolestivý, ale nevyhnutný proces: je to pomalý očistec, a predsa to nie je pre Neho, ale pre nás.

…je to požehnaná bolesť, v ktorej nás svätá sila jeho lásky spaľuje ako plameň a umožňuje nám stať sa úplne samými sebou, a teda úplne z Boha. —BENEDIKT XVI, Spe Salvi „Saved In Hope“, n. 47

A tak, "Pokorne privítajte slovo, ktoré bolo do vás zasiate a ktoré je schopné zachrániť vaše duše." Áno, slovo Božie, "dokonalý zákon slobody" ktorý prichádza ako jemný vánok, odhaľuje závoj klamu a odhaľuje, ako to urobil Adamovi a Eve, že ste „úbohý, poľutovaniahodný, chudobný, slepý a nahý." ^[3]porov Zjav 3:17 Všetci sme slepí žobráci. Prečo sa teda snažíme skrývať pred Bohom, keď vidíme, v akom stave je naša duša – akoby to bola pre Neho novinka? Nevidel On skutočný stav tvojho srdca skôr ako ty? Áno, a do vašej duše posiela svoje svetlo, slovo, ktoré jemne usvedčuje, aby ste videli a boli oslobodení. Ako sa hovorí v dnešnom žalme:

Kto bude bývať na tvojom svätom vrchu, Pane? Kto bezúhonne chodí a koná právo; kto si v srdci myslí pravdu...

Nie, nebojte sa vidieť seba takých, akí naozaj ste, pretože len Božský Doktor odhaľuje vaše rany, aby mohol mať vaše povolenie vyliečiť ich. Čaká ťa teda vo Vyznaní, v tej svätej výmene tvojich hriechov výmenou za Jeho milosrdnú a uzdravujúcu lásku. Choď – a povedz Mu všetko, aby ti to dal všetko -menovite, On sám.

Neboj sa svojho Spasiteľa, hriešna duša. Urobím prvý krok, aby som prišiel k tebe, pretože viem, že sám sa ku mne nedokážeš zdvihnúť. Dieťa, neutekaj od svojho Otca; buď ochotný sa otvorene porozprávať so svojím Bohom milosrdenstva, ktorý ti chce povedať slová odpustenia a rozdávať na teba svoje milosti. Aká drahá je Mi tvoja duša!... Nehádajte sa so Mnou o svojej úbohosti. Potešíš ma, ak mi odovzdáš všetky svoje trápenia a trápenia. Nahromadím na vás poklady svojej milosti... Nenechajte sa pohltiť svojou biedou – ste ešte príliš slabý na to, aby ste o nej hovorili – ale radšej sa dívajte na Moje Srdce naplnené dobrotou a buďte presiaknuté mojimi citmi. Usilujte sa o miernosť a pokoru... Nemali by ste sa nechať odradiť, ale usilovať sa o to, aby namiesto vašej sebalásky vládla moja láska. Maj dôveru, moje dieťa. Nestrácajte odvahu prísť po odpustenie, pretože som vždy pripravený vám odpustiť. Kedykoľvek o to prosíš, oslavuješ moje milosrdenstvo. —Jesus do St. Faustina, Božské milosrdenstvo v mojej duši, Denník, n. 1486, 1488

Toto je jedna z mojich obľúbených piesní, ktorú som napísal – nikdy ma neunaví spievať ju, najmä keď vediem iných v eucharistickej adorácii. Pretože ma vždy udivuje, že Boh môže milovať „niekoho ako som ja“...