Modrý motýľ

Nedávna debata, ktorú som mal s niekoľkými ateistami, inšpirovala tento príbeh... Modrý motýľ symbolizuje prítomnosť Boha.

HE sedel na okraji kruhového cementového jazierka v strede parku, v strede ktorého stekala fontána. Ruky v dlaniach mal zdvihnuté pred očami. Peter hľadel cez malú štrbinu, akoby sa pozeral do tváre svojej prvej lásky. Vo vnútri držal poklad: a modrý motýľ.

"Čo tam máš?" kývol ďalší chlapec. Hoci bol Jared v rovnakom veku, zdal sa byť oveľa starší. Jeho oči mali akýsi úzkostlivý, nepokojný pohľad, ktorý bežne vidíte len u dospelých. Ale jeho slová sa zdali byť dostatočne zdvorilé, aspoň na začiatku.

"Modrý motýľ," odpovedal Peter.

"Nie, nemáš!" Jared vystrelil späť, tvár sa mu skrútila. "Tak nech sa pozriem."

"Naozaj nemôžem," odpovedal Peter.

"Áno, správne." Nemáš nič iné ako riedky vzduch v tvojich rukách,“ uškrnul sa Jared. "Nie sú tu žiadne modré motýle." Peter prvýkrát vzhliadol so zmesou zvedavosti a súcitu v očiach. "Dobre," odpovedal - akoby chcel povedať "čokoľvek."

"Nič také neexistuje!" zopakoval Jared dogmaticky. Peter však zdvihol zrak, usmial sa a jemne odpovedal. "No, myslím, že sa mýliš."

Jared sa natiahol, trhol Petrovi za ruky a prilepil oko na malý otvor Petrových dlaní. Párkrát si upravil tvár, rýchlo zažmurkal, ticho vstal a jeho tvár hľadala slová. "To nie je motýľ."

"Tak čo je?" Peter sa pokojne spýtal.

"Zbožné želania." Jared sa rozhliadol po parku a snažil sa predstierať, že ho to nezaujíma. "Nech je to čokoľvek, nie je to motýľ." Pekný pokus."

Peter pokrútil hlavou. Pri pohľade cez jazierko zbadal Mariána sedieť pri okraji. "Tiež jednu chytila," povedal a kývol hlavou jej smerom. Jared sa neprimerane nahlas zasmial, čím na seba upozornil niekoľko okoloidúcich. „Celé leto som bol v tomto parku a nielenže som nevidel jediného modrého motýľa, ale... nevidím žiadne siete. Ako si ich s ňou chytil, Peter? Nehovor mi... ty si ich požiadal, aby prišli za tebou?"

Jared mu nedal čas na odpoveď. Vyskočil na rímsu rybníka a vykračoval sa okolo nej smerom k Mariánovi s chvatom, ktorý prezrádzal viac neistoty ako sebavedomia. "Pozrime sa na tvojho motýľa," požiadal.

Marian vzhliadla a žmúrila cez slnečné svetlo rámujúce Jaredovu tmavú postavu. "Tu," povedala a zdvihla hárok papiera, na ktorý predtým vyfarbovala.

"Ha!" posmieval sa Jared. „Povedal ti Peter chytil jeden. Hádam nepozná rozdiel medzi skutočnou vecou a kresbou.“ Marián vyzeral trochu zmätene. "Nie... mal som jeden, ale... nie práve teraz." Takto to vyzeralo,“ povedala, zatiaľ čo k nemu stále držala svoju kresbu.

"To je hlúpe." Čakáš, že tomu uverím?" Jared namieril blahosklonný pohľad, ktorý mal vyprovokovať. Marián na chvíľu cítila, ako v nej stúpa hnev. Jared nie mať aby jej uveril, ale ani on nemusel byť... hlupák. Znateľne sa nadýchla, položila svoj obrázok na kus kartónu na rímse a pokračovala vo farbení, pomaly a opatrne, pričom sa uistila, že každý detail je v poriadku. Jared, ktorý bol na chvíľu v rozpakoch, že sa postavila na vyvýšeninu namiesto neho, sa otočil a uistil sa, že stúpil na roh jej kresby, keď odletel.

Marián si zahryzol do pery, keď sa naklonila, zotrela špinu z papiera a pozrela na svojho motýľa. Tvárou jej prešiel malý úsmev. Nezáležalo na tom, čo si Jared myslel. Aj keď bol motýľ preč — zatiaľ — ona HAD videla to, cítila to a držala to vo svojich rukách. Teraz to pre ňu bolo také skutočné ako vtedy. Povedať, že to tak nebolo, by znamenalo prezradiť realitu istejšiu ako Jaredov starostlivo vybudovaný svet s vysokými stenami tenkými ako papier a železnými dverami.

"V týchto končinách nie je nič také ako modrý motýľ, bez ohľadu na to, čo hovoríte," vyhlásil Jared, keď sa zvalil na betón vedľa Petra a úmyselne narazil telom do seba. Tentoraz to bol Peter, kto sa uškrnul. Pozrel sa na Jareda s prekvapivou jemnosťou a potichu povedal: „Neprídu k tebe, pokiaľ neotvoríš ruky –“ no Jared ho prerušil.

"Chcem dôkaz - dôkaz, že tieto motýle existujú, ty idiot."

Peter ho ignoroval. „Jediný spôsob, ako jedného chytiť, Jared, nie je ísť za ním so sieťami alebo nástrojmi, ale jednoducho otvoriť ruky a čakať. Príde... nie tak, ako očakávate, alebo dokonca vtedy, keď chcete. Ale to príde. Tak sme s Mariánom chytili našich.“

Jaredova tvár prezrádzala hlboké znechutenie, ako keby boli naraz napadnuté všetky jeho zmysly. Bez slova klesol na kolená vedľa jazierka, otvoril ruky a nehybne sedel. Prešlo pár chvíľ nepríjemného ticha. Potom Jared potichu zamrmlal popod dych rozmarným hlasom: „Čakám...“ Zmenil svoju tvár, akoby ho premohli predstierané emócie pri „len myšlienke“, že čo i len chytí „milovaného modrého motýľa“.

"Ach, oh... Cítim to... už to prichádza," posmieval sa Jared.

Vtom kútikom oka zachytil postavu ďalšieho mladšieho chlapca, ktorý sedel na brehu rybníka na druhej strane s roztiahnutými rukami. Jared rezignovane, položil si hlavu na ruku a znechutene pozeral.

Malý chlapec sa zdal byť prikovaný, oči mal zatvorené a pery sa mierne pohybovali. Jared potriasol hlavou, vstal, zohol sa, aby si zaviazal topánku, a potom nenútene prešiel k chlapcovi, ktorý zostal nehybný.

"Budeš tam celý deň," povedal Jared a vrhol naňho patetický pohľad. "Hej?" povedal chlapec a s prižmúrením otvoril jedno oko. Pri vyslovení svojich slov Jared zopakoval: „Budeš tamcelý deň.”

"Uh... prečo?"

"Pretože tam nie sú žiadne modré motýle."

Chlapec sa pozrel späť.

"Pretože-neexistujú-modrí-motýli“ zopakoval Jared, tentoraz hlasnejšie.

"Nechal som svoje," povedal chlapec ticho.

"Naozaj?" Povedal Jared a z hlasu kvapkal sarkazmus.

"Nepotrebujem to držať celý čas." Videl som to. Držal som to. Dotkol sa toho. Ale tiež potrebujem vidieť, držať a dotýkať sa iných vecí. Najmä moja mama. V poslednej dobe je naozaj smutná...“ povedal a hlas sa mu stratil.

"Nech sa páči." Marián stála vedľa nich a natiahnutou rukou držala svoj obrázok smerom k malému chlapcovi. „Dúfam, že sa to tvojej mame páči. Povedz jej, že motýľ je krásny a že by mala na jedného počkať."

S tým Jared uvoľnil hrdelný výkrik, keď skočil do jazierka nohami ako prvý v nádeji, že postrieka Marianinu kresbu – ale ona to včas zablokovala. "Všetci ste sa zbláznili!" štekal, keď sa brodil cez rybník, preskočil jeho bok a uháňal preč na bicykli.

Marián a obaja chlapci sa na seba krátko pozreli s vedomým úsmevom a bez slova sa rozišli.

To, čo sme počuli, čo sme na vlastné oči videli, na čo sme hľadeli a čoho sme sa dotýkali rukami... tento život sa nám zjavil, videli sme ho a svedčíme o ňom... to, čo sme videli a počuli zvestujeme aj vám, aby ste mali s nami spoločenstvo...toto vám hovoríme, aby naša radosť bola úplná.

1 John 1: 1-4