Tento týždeň cestujem do Ríma, aby som sa zúčastnil ekumenickej konferencie s kardinálom Františkom Arinzem. Modlite sa, prosím, za nás všetkých, aby sme sa k tomu posunuli autentická jednota Cirkvi, po ktorej Kristus túži, a svet potrebuje. Pravda nás oslobodí ...
PRAVDA nie je nikdy bezvýznamné. Nikdy to nemôže byť voliteľné. A preto to nikdy nemôže byť subjektívne. Ak je, výsledok je takmer vždy tragický.
Hitler, Stalin, Lenin, Mao, Polpot a nespočetní ďalší diktátori sa jedného dňa nemuseli nevyhnutne zobudiť a rozhodnúť sa zlikvidovať milióny svojej populácie. Skôr prijali to, čo považovali za „pravdu“, pokiaľ ide o najlepší prístup k spoločnému dobru ich národov, ak nie sveta. Keď sa ich ideológie sformovali a oni prevzali moc, videli tých, ktorí stáli v ceste, ako nevyhnutných – nešťastné „vedľajšie škody“ pri budovaní ich novej paradigmy. Ako sa mohli tak mýliť? Alebo boli? A sú ich politické protiklady – kapitalistické krajiny – odpoveďou?
ZA POLITICKÝMI BOJKAMI
Súboj medzi „pravicou“ a „ľavicou“ dnes už nie je len nezhodou v politike. Teraz sa to stalo otázkou života a smrti – a 
„kultúra života“ verzus „kultúra smrti“. Práve začíname vidieť „špičku ľadovca“ základného napätia medzi týmito dvoma víziami budúcnosti.
… Sme svedkami každodenných udalostí, keď sa zdá, že ľudia čoraz agresívnejšie a agresívnejšie… —POPE BENEDICT XVI, Pentecost Homily, 27. mája 2012
Na ekonomicko-politickej úrovni možno v konečnom dôsledku zmenšiť rozdelenie medzi kapitalistom proti komunistický pohľad na svet. Kapitalizmus zastáva názor, že trhy a slobodné podnikanie by mali poháňať ekonomickú prosperitu, rast a kvalitu života národa. Komunistický názor zastáva názor, že vláda by mala rovnomerne rozdeľovať bohatstvo, tovary a služby pre spravodlivejšiu spoločnosť.
Ľavica stále viac zastáva názor, že pravica sa mýli a naopak. Mohla by však byť pravda na oboch stranách, a teda dôvod takého ostrého rozdelenia v túto hodinu?
Komunizmu
Komunizmus, resp. komunitárstvo je spoločensko-politická forma prvotnej cirkvi. Zváž toto:
Všetci, čo uverili, boli spolu a mali všetko spoločné; predali by svoj majetok a majetky a rozdelili by ich medzi všetkých podľa potreby každého z nich. (Skutky 2:44–45)
Nie je to presne to, čo dnes socialisticko/komunistickí ideológovia navrhujú prostredníctvom väčšieho zdaňovania a prerozdeľovania? Rozdiel je v tomto: To, čo prvá Cirkev dosiahla, bolo založené na slobode a dobročinnosti – nie na sile a kontrole. Kristus bol srdcom komunity, nie „drahý 
Vodca,“ ako sa diktátorom často hovorí. Prvotná Cirkev bola založená na Kráľovstve lásky a služby; Komunizmus je založený na kráľovstve nátlaku a v konečnom dôsledku otroctva režimu. Kresťanstvo oslavuje rozmanitosť; Komunizmus vnucuje uniformitu. Kresťanské spoločenstvo považovalo svoje hmotné statky za prostriedok na dosiahnutie cieľa – spoločenstvo s Bohom; Komunizmus vidí materiál ako svoj cieľ – „utópiu“, v ktorej sú si všetci ľudia materiálne rovní. Je to pokus o „raj na zemi“, a preto ide komunizmus vždy ruka v ruke s ateizmom.
Materializmus v zásade a v skutočnosti radikálne vylučuje prítomnosť a pôsobenie Boha, ktorý je duchom, vo svete a predovšetkým v človeku. V zásade je to tak preto, lebo neakceptuje Božiu existenciu ako systém, ktorý je v podstate a systematicky ateistický. Toto je pozoruhodný fenomén našej doby: ateizmus... —OPOPE ST. JÁN PAVOL II., Dominum et vivificantem, „O Duchu Svätom v živote Cirkvi a sveta“, č. 56; vatikán.va
Aj keď „idea“ je zdokonalením „spoločného dobra“, v komunistickej vízii sa zanedbáva pravda ľudskej osoby a samotného Boha. Na druhej strane kresťanstvo umiestňuje človek v centre ekonomiky, kým v komunizme sa autoritatívny vodca stáva centrom; všetci ostatní sú len ozubeným kolieskom alebo prevodom v ekonomickom stroji.
Jedným slovom komunistický vodca zbožšťuje sám.
Kapitalizmu
Je teda kapitalizmus protilátkou proti komunizmu? To záleží. Ľudská sloboda nemôže byť nikdy použitá na sebecký účel, inými slovami, nemôže viesť k jednotlivcovi zbožšťovať sám. Naopak, „slobodná ekonomika“ musí byť vždy vyjadrením našej solidarity s ostatnými, ktorá kladie blaho a prospech spoločného dobra do centra ekonomického rastu.
Človek je zdrojom, centrom a účelom všetkého hospodárskeho a sociálneho života. —V druhej vatikánskej ekumenickej rade, Gaudium et spes, n. 63: AAS 58, (1966), 1084
Tak,
Ak sa pod „kapitalizmom“ myslí ekonomický systém, ktorý uznáva zásadnú a pozitívnu úlohu podnikania, trhu, súkromného vlastníctva a z toho vyplývajúcej zodpovednosti za výrobné prostriedky, ako aj slobodnú ľudskú tvorivosť v hospodárskom sektore, potom odpoveď znie: určite kladne... Ale ak sa pod „kapitalizmom“ myslí systém, v ktorom sloboda v ekonomickom sektore nie je ohraničená silným právnym rámcom, ktorý ju stavia do služieb ľudskej slobody v jej celistvosti a ktorá ju vníma ako osobitnú aspekt tejto slobody, ktorého jadro je etické a náboženské, potom je odpoveď určite negatívna. —ST. JÁN PAVOL II., Centesiumus Annus, n. 42; Kompendium sociálnej náuky Cirkvi, n. 335
Prečo teda dnes vidíme doslovnú revolúciu proti kapitalizmu? Pretože „sloboda“ jednotlivcov, korporácií a bankových rodín bola 
hrubo zneužité na vytváranie bohatstva buď pre seba, svojich akcionárov alebo hŕstku mocných, pričom vytvárajú rýchlo sa zväčšujúcu priepasť medzi bohatými a chudobnými.
Lebo koreňom všetkého zla je láska k peniazom a niektorí ľudia vo svojej túžbe po nich odišli od viery a prebodli sa mnohými bolesťami. (1. Timotejovi 6:10)
Dnes sú náklady na život, vzdelanie a základné potreby také vysoké, dokonca aj vo vyspelých krajinách, že budúcnosť našej mládeže je skutočne pochmúrna. Okrem toho používanie „vojenského komplexu“, zneužívanie a manipulácia s akciovými trhmi, nekontrolované narúšanie súkromia technokratmi a neobmedzená honba za ziskom vytvorili grotesknú nerovnosť v rámci národov prvého sveta, čím udržiavali rozvojové krajiny v cykle. chudoby a premenili jednotlivcov na tovar.
Už nikdy nie je dosť potešenia a z nadmerného množstva klamania opitosti sa stáva násilie, ktoré trhá celé regióny - a to všetko v mene fatálneho nepochopenia slobody, ktoré slobodu človeka v skutočnosti podkopáva a nakoniec ničí. —OPÁD Benedikt XVI., Pri príležitosti vianočných pozdravov, 20. decembra 2010; http://www.vatican.va/
Vzniká tak nová tyrania, neviditeľná a často virtuálna, ktorá jednostranne a neúprosne zavádza svoje vlastné zákony a pravidlá. Dlh a akumulácia úrokov tiež sťažujú krajinám realizáciu potenciálu ich vlastných ekonomík a bránia občanom využívať ich skutočnú kúpnu silu ... V tomto systéme, ktorý má tendenciu pohltiť všetko, čo stojí v ceste zvýšenému zisku, nech je krehké, ako je životné prostredie, bezbranné pred záujmami zbožňovaná trhu, ktoré sa stávajú jediným pravidlom. — PÁPEŽ FRANTIŠEK, Evangelii gaudium, č. 56
Tu je opäť základná pravda o dôstojnosť a vnútorná hodnota ľudskej osoby sa stratil.
... bez pravdy vedenej charitou by táto globálna sila mohla spôsobiť bezprecedentné škody a vytvoriť nové rozdiely v ľudskej rodine ... ľudstvo čelí novým rizikám zotročenia a manipulácie. —OBSAH BENEDIKTU XVI., Charita v Veritate, č. 33, 26
PREČO SME TERAZ NA PRIPADE
Ľudstvo smeruje do priepasti skazy, ktorú ľudia pripravili vlastnými rukami. Čiňte pokánie a vráťte sa k Tomu, ktorý je vaším Jediným a Pravým Spasiteľom. Starajte sa o svoj duchovný život. Nechcem vás nútiť, ale to, čo hovorím, treba brať vážne. —Posolstvo Panny Márie Kráľovnej pokoja Pedro Regis, Unaí / Minas Gerais, 30. októbra 2018; Pedro sa teší podpore svojho biskupa
Takže vidíte, v komunizme a kapitalizme skutočne existujú určité pravdy, ktoré môže Cirkev (do určitej miery) potvrdiť.. Ale keď tieto pravdy nie sú zakorenené v celej pravde ľudskej osoby, obaja sa svojím spôsobom stávajú „šelmou“, ktorá požiera celé národy. Aká je odpoveď?
Svet to už nechce počuť a ani Cirkev to nedokáže hodnoverne prezentovať. Odpoveď spočíva v sociálnej náuky katolíckej cirkvi toto je 
vývoj od posvätnej tradície a samotného evanjelia. Cirkev nezastáva žiadnu ekonomickú/politickú pozíciu okrem tej pravda—pravdu o tom, kto sme, kto je Boh, a o našom vzťahu k Nemu a jeden k druhému a o všetkom, čo z toho vyplýva. Z tohto pochádza svetlo na vedenie národov k autentickej ľudskej slobode pre všetkých.
Ľudstvo však teraz stojí na nebezpečnej priepasti s výhľadom na priepasť. Obdobie osvietenstva so všetkými jeho „izmami“ – racionalizmom, scientizmom, evolucionizmom, marxizmom, komunizmom, radikálnym feminizmom, modernizmom, individualizmom atď. – pomaly a neustále oddeľovalo „Cirkev od štátu“ a v skutočnosti vyháňalo Boha z verejného priestoru. Navyše, veľké časti samotnej Cirkvi, zvedené duchom sveta, objatím modernizmu a odhalením sexuálneho zneužívania duchovnými, už nie sú vo svete dôveryhodnou morálnou silou.[1]porov Katolícky zlyhanie
IZvlášť ťažkým hriechom je, keď niekto, kto má skutočne pomáhať ľuďom k Bohu, komu je zverené dieťa alebo mladý človek, aby našiel Pána, ho zneužije a odvedie od Pána. Výsledkom je, že viera ako taká sa stáva nedôveryhodnou a Cirkev sa už nemôže vierohodne prezentovať ako ohlasovateľka Pána. —OBSAH BENEDIKTU XVI., Svetlo sveta, Pápež, cirkev a znamenia doby: Rozhovor s Petrom Seewaldom, s. 23-25
A Skvelé vákuum bol vytvorený, že povaha človeka si žiada naplniť. Teda a nová šelma povstáva z priepasti, ktorá zahŕňa spoločné pravdy komunizmu, tvorivé aspekty kapitalizmu a duchovné túžby ľudstva... ale odmieta vnútornú pravdu ľudskej osoby a Spasiteľa, Ježiša Krista. Boli sme varovaní a modlím sa, pripravení:
Pred druhým príchodom Krista musí Cirkev podstúpiť poslednú skúšku, ktorá otrasie vierou mnohých veriacich. Prenasledovanie, ktoré sprevádza jej púť na zemi, odhalí „tajomstvo neprávosti“ v podobe náboženského klamu, ktorý ponúka ľuďom zjavné riešenie problému ich problémy za cenu odpadlíctva od pravdy. Najvyšším náboženským podvodom je antikristov, pseudo-mesianizmus, ktorým sa človek oslavuje namiesto Boha a jeho Mesiáš prichádza v tele. Antikristov podvod sa už vo svete začína formovať zakaždým, keď sa v dejinách prejaví nárok na uskutočnenie tej mesiášskej nádeje, ktorá sa môže uskutočniť len mimo dejín prostredníctvom eschatologického súdu. Cirkev odmietla dokonca aj modifikované formy tohto falšovania kráľovstva pod názvom milenarizmus, najmä „vnútorne zvrátenú“ politickú formu sekulárneho mesianizmu. —Katechizmus Katolíckej cirkvi, č. 675-676
Teraz stojíme pred konečnou konfrontáciou medzi Cirkvou a anti-Cirkvou, evanjelia a anti-evanjelia, Krista a antikrista. Táto konfrontácia leží v plánoch božskej prozreteľnosti. Je to skúška, ktorú musí podstúpiť celá Cirkev... skúška 2,000-ročnej kultúry a kresťanskej civilizácie so všetkými jej dôsledkami pre ľudskú dôstojnosť, individuálne práva, ľudské práva a práva národov. —Kardinál Karol Wojtyla (JÁN PAUL II.) Z prejavu pred americkými biskupmi vo Philadelphii z roku 1976
SÚVISIACE ČÍTANIE
The Now Word je služba na plný úväzok, ktorá
pokračuje vašou podporou.
Požehnaj ťa a ďakujem.
Na cestu s Markom dovnútra Teraz slovo,
kliknite na banner nižšie až predplatiť.
Váš e-mail nebude zdieľaný s nikým.
poznámky pod čiarou
| ↑1 | porov Katolícky zlyhanie |
|---|