PREČO necháva ma Boh takto trpieť? Prečo existuje toľko prekážok pre šťastie a rast vo svätosti? Prečo musí byť život taký bolestivý? Cítim sa, akoby som išiel z údolia do údolia (aj keď viem, že sú medzi nimi vrcholy). Prečo, bože?
RIEKA SA OTÁČA
Mnohé veľké rieky tečú z horských ľadovcov a nachádzajú si cestu cez pevninu do mora alebo do množstva prítokov a jazier. Tento veľký objem vody jednoducho nepretína priamku k svojmu zdanlivému cieľu; skôr sa točí, krúti a ohýba na zdanlivo nekonečnej ceste. Na svojej ceste narazí na množstvo prekážok a prekážok, ktoré by odrazu bránili jej ďalšiemu postupu... no ako každá prekážka ustúpi vodám, vytvorí sa nová cesta a rieka napreduje.
Tak to bolo aj s Izraelitmi, keď ich Boh vyviedol z Egypta cez Červené more do púšte. 
Ich cesta do zasľúbenej zeme mala byť otázkou dní. Namiesto toho to trvalo štyridsať rokov. Prečo sa zdá, že Boh ide „dlhou cestou“? Prečo hneď neviedol Izraelitov, uprostred ich chvály a radosti nad ich vyslobodením od faraóna, do krajiny oplývajúcej mliekom a medom?
Prečo, môj Ježišu, dovoľuješ, aby moje víťazstvá a radosti padli do rúk zbojníkov, ktorí ma nechávajú zbitého a pomliaždeného pri ceste? Ako chudák v tvojom podobenstve som len na príjemnej prechádzke. Túžim len po mieri a pokoji a jednoduchej existencii. Kto sú títo fantómovia, ktorí na mňa zostupujú a menia deň na noc, vôňu rána na dym smútku a kedysi voľnú cestu na horu problémov? Bože môj, prečo sa mi zdáš taký vzdialený — ty, ktorý si bol mojím spoločníkom na cestách? Kam si odišiel? Prečo, keď sa oceán zdal len za horizontom, si ma obrátil späť k suchej a osamelej púšti?
RIEKA ŽIVOTA
Ježiš povedal:
Kto verí vo mňa... 'Z jeho srdca potečú rieky živej vody.' (Ján 7:38)
Vaše srdce je ako surová krajina a Duch Svätý, ktorý je touto Riekou života, začína prúdiť z vášho krstu, formuje a kontúruje vašu dušu, keď prúdi. Lebo aj keď je náš hriech zmytý, naša duša stále podlieha slabosti tela, sklonu k vášňam, “všetko, čo je na svete, zmyselná žiadostivosť, lákadlo pre oči a domýšlivý život...“ (1. Jána 2:16).
Odkiaľ pochádzajú vojny a konflikty medzi vami? Nie sú to vaše vášne, ktoré vedú vojnu medzi vašimi členmi? (Jakub 4:1)
Táto vnútorná vojna je dôsledkom prvej „priehrady“, ktorú postavili Adam a Eva, tej pôvodnej prekážky, ktorá zasadila smrteľnú ranu prílivu a odlivu milosti, ktorý prúdil medzi človekom a Jeho Stvoriteľom. Dovtedy boli človek a Jeho Boh v jednote tak, ako sa pláž a oceán miešali a prekrývali. Ale hriech umiestnil medzi nás a Božiu svätosť hornatú krajinu. Pretože sme stvorení na Boží obraz, stvorení darom rozumu, svedomia a slobodnej vôle – schopnosťami, ktoré majú moc páchať veľké zlo a podliehajúc podvodom – rana je hlboká... taká hlboká, že Boh musel zomrieť v našom tele. aby sa začalo s obnovou Jeho milovaného stvorenia. V Ježišovi sme našli svoje uzdravenie a oslobodenie.
Aj keď naše spasenie môže byť dosiahnuté v jedinom okamihu krstu, naše posvätenie nie je (pretože všetci nakoniec zhrešíme). Ľudská duša je obrovská záhada, ktorú nedokáže zdolať ani sám človek. Len Boh môže. A tak bol zoslaný Duch Svätý ako náš Zástanca, náš Pomocník, aby nás prekonfiguroval a zaformoval späť do božského vzoru, v ktorom sme boli stvorení, 
vzor, ktorý je jedným slovom milovať. Duch Svätý prichádza ako zurčiaca rieka, aby nás pretvoril do obrazu, akým sme sa vždy mali stať.
Ale koľko je prekážok lásky! Koľko prekážok existuje pri sebadarovaní a dobročinnosti! A práve z tohto dôvodu trpíme. Nie preto, že by Boh trestal za každé naše previnenie, ale skrze utrpenie je láska k sebe utláčaná mocnými silami Rieky života. Čím viac staré ja ustupuje novému, tým viac sa stávame my sami— na koho sme boli skutočne stvorení. Čím viac sme sami sebou, tým viac sme schopní zjednotiť sa s Bohom, schopní tej radosti, pokoja a lásky, ktoré sú Jeho podstatou. A tento proces je bolestivý. Je to proces, ktorý nás v skutočnosti musí úplne zbaviť starého ja, aby nás obliekol do nového.
RUČUJÚCE RAPIDY
Je ťažké to vidieť uprostred súdneho procesu. Je ťažké pochopiť uprostred pokušenia, že to, čo znášam, ak vydržím, 
vlastne ma privádza bližšie a bližšie k Nekonečnému oceánu. V tom čase všetko, čo vidím a cítim, sú strašné vlny pochybností, lákavé kvapky do hriechu, zubaté skaly klamstiev a viny. Mám pocit, akoby som bol náhodne zmietaný v prúde života, ktorý neodmeňuje dobrých, ani netrestá zlých, ale je len chaotickým odvíjaním každého okamihu až do smrti.
Ale pravdou je, že táto mohutná rieka vytvára vo vnútri krajinu krásy. Zatiaľ čo všetko, čo v tejto chvíli môžem vidieť, sú padajúce skaly a popadané stromy z úderov týchto masívnych Vĺn, v skutočnosti sa v mojej duši deje úžasná vec, ak budem pokračovať v tomto procese. (Áno, môžete hrešiť a padať a neustále sa potkýnať. Ale ak sa neustále vraciate k Bohu s úprimným srdcom, zostávate v tomto procese!) Ide o toto: Boh ťa stvoril, aby si bol krásny, šťastný, aby si bol svätý. Má väčší záujem vidieť vašu dokonalosť ako vy a ja, pretože vie, aké krásne môžu byť naše duše! Toto je v skutočnosti a hlboká rana v Božom srdci... Bože, túžiaci vidieť tvoju dušu bližšie k Jeho, smädný po čase, kedy by si Ho miloval celým svojím srdcom, dušou, mysľou a silou, pretože vtedy budeš úplne človekom, vtedy si uvedomíš svoj najväčší potenciál ! Ale ako ďaleko sa to zdá, keď sa pozriem do zrkadla. A toto vie aj Boh. Vie, aká som zarmútená, keď sa pre Neho naťahujem... ale zdá sa, že padám na nekonečno preč z Jeho náručia.
Neboj sa svojho Spasiteľa, hriešna duša. Urobím prvý krok, aby som prišiel k tebe, pretože viem, že sám sa ku mne nedokážeš zdvihnúť. Dieťa, neutekaj od svojho Otca; buď ochotný sa otvorene porozprávať so svojím Bohom milosrdenstva, ktorý ti chce povedať slová odpustenia a rozdávať na teba svoje milosti. Aká drahá je Mi tvoja duša! Vpísal som tvoje meno na svoju ruku; si vrytý ako hlboká rana v mojom srdci. -Božské milosrdenstvo v mojej duši, Denník sv. Faustiny, č. 1485
Moji milovaní bratia a sestry, je tu jedna vec, ktorú musíte urobiť. Aj keď si úplne zbavený cnosti, aj keď stojíš pred Bohom s prázdnymi rukami a poškvrneným srdcom ako žobrák pri dverách vývarovne... trust. Verte v Božiu lásku a plán pre vás. Tieto slová píšem s istou svätou bázňou v srdci. Lebo viem, že niektoré duše budú príliš hrdé na to, aby im dôverovali, príliš hrdé na to, aby sa pokorili ako malé dieťa a kričali k svojmu Bohu... a strávia večnosť hnevu, pýchy a nenávisti voči svojmu Stvoriteľovi.
Ale teraz, v tomto momente, rieka tečie vo vašej duši, keď čítate tieto slová. Hora problémov okolo vás môže mať pocit, že sa rúcajú, že zákruta koryta je na vás príliš, príliš bolestivá, príliš osamelá. Ale tu nemôžete vidieť; nemôžete vidieť veľký Les milostí, ktorý leží za týmto ohybom, ani rozsiahle lúky cnosti, ktoré ležia pred vami. Existuje len jedna cesta k tomuto vzkrieseniu „nového ja“, a to pokračovať po tejto ceste, v tomto údolí tieňa smrti, v duchu trust. Je to krížová cesta. Niet inej cesty.
Ó duša ponorená do temnoty, nezúfaj, ešte nie je všetko stratené. Príď a dôveruj svojmu Bohu, ktorý je láska a milosrdenstvo. — n. 1486
Môžem cítiť Boh hovorí tieto slová, keď ich píšem, a ak by som vám to mohol opísať absolútnu láska v nich, tvoje obavy by sa rozplynuli ako hmla v plameňoch! Neboj sa! Neboj sa tohto utrpenia, pretože bez Božej vôle nebola v tvojom živote povolená ani kvapka. Všetko je nariadené vyryť vo vás a mimo vás dušu, ktorá je krásna, dušu, ktorá je živá, dušu, ktorá má schopnosť obsiahnuť Boha.
Aký by si bol kresťan, keby v tvojom živote nebola žiadna bolesť? Očakávajte to teda a vítajte to, pretože bolesť je ako oheň, ktorý Boh poslal, aby očistil vašu dušu, vaše srdce a vašu myseľ. Kvôli tomu môžeš prestať byť sebecký a ísť von ku všetkým svojim bratom a sestrám. Takže keď je vo vašom živote bolesť, skúste pridať slová: „Chvála Bohu za bolesť!“ — Božia služobnica, Catherine de Hueck Doherty, Milosť v každom ročnom období
Ďakujte za každých okolností, pretože vás neopustil. (Kam by šiel Ten, ktorý je všade?) Ale ak je s tebou, je to vždy tak, aby to nezasahovalo do tvojej vôle. On skôr čaká v smädnom čakaní, kým sa k Nemu priblížite:
Priblížte sa k Bohu a On sa priblíži k vám. (Jakub 4:8)
A opäť príde ako mocná, mocná, milujúca, trpezlivá, radostná a milosrdná Živá rieka, aby pokračovala v diele, ktoré už začal a dovŕši do dňa Pána.
Moje milosrdenstvo je väčšie ako tvoje hriechy a hriechy celého sveta. Kto môže merať rozsah mojej dobroty? Pre teba som zostúpil z neba na zem; pre teba som sa nechal pribiť na kríž; pre vás som nechal prebodnúť svoje Najsvätejšie Srdce kopijou, čím som vám otvoril prameň milosrdenstva. Poďte teda s dôverou čerpať milosti z tohto prameňa. Nikdy neodmietam skrúšené srdce. Tvoja bieda zmizla v hlbinách môjho milosrdenstva. Nehádajte sa so Mnou o svojej úbohosti. Potešíš ma, ak mi odovzdáš všetky svoje trápenia a trápenia. Nahromadím na vás poklady svojej milosti. -Božské milosrdenstvo v mojej duši, Denník sv. Faustiny, č. 1485
Aj keď kráčam temným údolím, nebojím sa nič zlého, lebo ty si pri mne... (Žalm 23:4)
