Opustené siroty z Rumunska
SLÁVNOSŤ NAJSTÁVANIA
Je ťažké zabudnúť na obrazy z roku 1989, keď brutálne vládol rumunský diktátor Nicolae Ceaucescu skolaboval. Najviac mi však utkveli v pamäti obrázky stoviek detí a bábätiek v štátnych sirotincoch.
Uväznení v kovových jasličkách boli nedobrovoľní väzni často ponechaní celé týždne bez toho, aby sa ich duša dotkla. Kvôli tomuto nedostatku telesného kontaktu mnohé deti stratili emócie a hojdali sa spať vo svojich špinavých postieľkach. V niektorých prípadoch deti jednoducho zomreli nedostatok láskyplnej fyzickej náklonnosti.
Predtým, ako Ježiš vystúpil do neba, pozrel na svoje deti zhromaždené na vrchu a povedal:
Hľa, som s tebou vždy, až do konca veku. (Matúš 28: 20)
Ježiš nás nenechal osirotiť. Ale On, náš Stvoriteľ, vedel, že to ešte budeme potrebovať dojatý skrze Neho, aby sme neboli my cítiť opustené. A tak zanechal spôsob, ako zostať s nami fyzicky: v Eucharistii. Kristus nepovedal,
Lebo moje telo je pravé jedlo a moja krv pravý nápoj. (John 6: 55)
To znamená, že je to skutočne náš Pán, ktorého prijímame a uctievame, skutočne náš Pán, ktorého sme my klávesy, dotýkať a vidieť, hoci v pokornom prestrojení za chlieb a víno.
Ježiš je tiež neviditeľne prítomný s nami, prebýva v našich srdciach a všade tam, kde sú dvaja alebo traja zhromaždení. Ale koľkokrát som sa Ho potreboval dotknúť, byť blízko Neho v príbytku Svätostánku, hoci len na okraj oltárneho plátna... a na pery sa mi zdvihli slová: Nie som opustený.
Môže matka zabudnúť na svoje dieťa, byť bez nehy k dieťaťu svojho lona? Aj keby zabudla, ja na teba nikdy nezabudnem. Hľa, na dlaniach som napísal tvoje meno... (Isaiah 49: 15)
