Neznámy umelec
LIST od čitateľa:
Ahoj Marku,
Mark, cítim, že musíme byť opatrní, keď hovoríme o smrteľných hriechoch. U narkomanov, ktorí sú katolíci, môže strach zo smrteľných hriechov spôsobiť prehĺbené pocity viny, hanby a beznádeje, ktoré zhoršujú cyklus závislosti. Počul som veľa uzdravujúcich sa závislých hovoriť negatívne o svojej katolíckej skúsenosti, pretože sa cítili súdení svojou cirkvou a za varovaniami necítili lásku. Väčšina ľudí jednoducho nerozumie tomu, čo robí niektoré hriechy smrteľnými hriechmi...
Drahý čitateľ,
Ďakujem za váš list a myšlienky. Vskutku, musí existovať citlivosť ku každej duši a určite lepšia katechéza smrteľného hriechu z kazateľnice.
Nemyslím si, že by sme mali byť opatrní, keď hovoríme o smrteľnom hriechu v tom zmysle, že by sa o ňom malo hovoriť iba šeptom. Je to doktrína Cirkvi a úmerne tomu, že chýba na kazateľnici, v našej generácii vzrástol hriech, zvlášť smrteľný hriech. Nemali by sme sa vyhýbať realite smrteľného hriechu a jeho následkov. naopak:
Učenie Cirkvi potvrdzuje existenciu pekla a jeho večnosť. Ihneď po smrti duše tých, ktorí zomierajú v stave smrteľného hriechu, zostupujú do pekla, kde podstupujú pekelné tresty, „večný oheň“. (Katechizmus Katolíckej cirkvi, 1035)
Samozrejme, mnohí vidia túto doktrínu ako niečo, čo vykúzlili úzkoprsí muži s túžbou ovládať obyvateľstvo strachom. Nejde však o nič iné, ako o opakovanie toho, čo sám Ježiš niekoľkokrát učil a teda aká je Cirkev povinný učiť.
Meditácia, ktorú som cítil inšpirovaná napísať (Tým, ktorí sú v smrteľnom hriechu ...) nie je odsúdenie, ale presný opak. Je to pozvanie pre každú dušu, bez ohľadu na to, aká je temná, závislá, zranená a zničená... ponoriť sa do liečivých plameňov Kristovho Najsvätejšieho Srdca, kde sa aj smrteľné hriechy rozpúšťajú ako hmla. Priblížiť sa k hriešnikovi a povedať mu: „Toto je smrteľný hriech, ale Ježiš zničil jeho moc, aby ťa navždy odlúčil od Neho: čiň pokánie a ver...“, je podľa mňa jedným z hlavných činov milosrdenstva, ktoré môže Cirkev hrať. Len vedieť, že napríklad cudzoložstvo je smrteľným hriechom, samo osebe stačí na to, aby sa ním veľa duší nezabávalo.
Keď ide o niekoho so závislosťou, náš prístup by sa nemal meniť: naša správa je stále „dobrá správa“. Boli by sme však vážne ľahostajní, keby sme podľahli modernému pokušeniu, že narkomani sú „iba obeťami“ a nie súhlasiacimi účastníkmi, hoci ich „plný súhlas“ sa mohol zmenšiť, čím sa znížila vina hriešnika. Iste, ak „pravda nás oslobodí“, potom si narkoman musí byť vedomý toho, že hriech, ktorý pácha, je vážny a môže ohroziť jeho dušu večné odlúčenie od Boha. Negovať túto pravdu, vyslovenú vo vhodnom momente najmä s niekým, kto nečiní pokánie, môže byť samo osebe hriechom, ktorý by padol na vlastnú hlavu:
Kedykoľvek budete počuť slovo z mojich úst, budete ich odo mňa varovať. Ak poviem bezbožnému, istotne zomrieš; a ty ho neupozorníš ani neprehovoríš, aby si ho odhováral od jeho zlého správania, aby mohol žiť: ten bezbožník zomrie za svoj hriech, ale teba budem brať na zodpovednosť za jeho smrť. (Ezekiel 3: 18)
Keď jednáme s akýmkoľvek hriešnikom (nezabúdajme ani na seba!), musíme byť milosrdní ako Kristus. Ale musíme byť tiež pravdiví.
"Hoci môžeme usúdiť, že čin je sám osebe ťažkým previnením, musíme zveriť rozsudok nad osobami Božej spravodlivosti a milosrdenstvu." (1861)
Ak samotná Cirkev vyhradzuje súd Bohu, potom si sociálny pracovník a hriešnik určite musí dávať pozor, aby tiež nevynášal súdy a podľahol pokušeniu znížiť závažnosť urážky v pomýlenom „súcitu“. Súcit musí byť vždy úprimný.
"Predstieraná nevedomosť a tvrdosť srdca nezmenšujú, ale naopak zväčšujú dobrovoľný charakter hriechu." (1859)
Nie je nič zlé na „báni pred Pánom“ (jeden zo siedmich darov Ducha Svätého) a na vypracovaní našej spásy „bázňou a chvením“, ako hovorí Pavol. Je to a zdravý zmysel pre nebezpečenstvo vzbury, vyvážený srdcom úplne dôverujúcim v milosrdenstvo a dobrotu Boha, ktorý k nám prišiel „v tele“, aby zničil náš hriech. Pravdivý „strach pred Pánom“ nie je výletom viny, ale záchranným lanom: pomáha odhaliť jemnú ilúziu, že hriech je bezvýznamný.
Závažnosť smrteľného hriechu je taká vážna ako trest, ktorý za nás Kristus zaplatil. Musíme kázať dobré posolstvo, čo je skutočne dobré. Ale môže to byť dobré len vtedy, ak budeme pravdiví aj v tom, že stále existujú nejaké „zlé správy“, ktoré budú existovať, kým sa Kristus nevráti a nepoloží mu pod nohy všetkých svojich nepriateľov, najmä nepriateľov smrti.
Pravdaže, realita hriechu a jeho dôsledky nás niekedy „vystrašia“. Ale potom je to možno dobrá vec.
"Hriechom storočia je strata zmyslu pre hriech." —Pán Ján Pavol II
[Sv. Bernard z Clairvaux] uvádza, že úplne každý človek, bez ohľadu na to, aký je „zapletený do nerestí, lapený lákadlami rozkoše, zajatý vo vyhnanstve... uviaznutý v bahne... rozptyľovaný obchodom, sužovaný smútkom... a počítaný s tými, ktorí zostupujú do peklo – hovorím, že každá duša, ktorá stojí takto pod odsúdením a bez nádeje, má moc obrátiť sa a nájsť, že môže nielen dýchať čerstvý vzduch nádeje na odpustenie a milosrdenstvo, ale aj odvážiť sa ašpirovať na svadby Slova. ." —Oheň vo vnútri, Thomas Dubay
–––––––––––––––––––––––––––––
