Prekvapenie zbraní

TERAZ SLOVO O Hromadných čítaniach
na 10. decembra 2013

Liturgické texty tu

IT bola čudná snehová búrka v polovici mája 1987. Stromy sa pod ťarchou ťažkého mokrého snehu ohýbali tak nízko k zemi, že dodnes niektoré z nich zostávajú uklonené, akoby boli trvale pokorené pod Božou rukou. Keď prišiel telefón, hral som na kamarátovej pivnici v suteréne.

Poď domov, synak.

Prečo? Informoval som sa.

Stačí prísť domov ...

Keď som vliezol na našu príjazdovú cestu, zmocnil sa ma zvláštny pocit. Pri každom kroku, ktorým som sa dostal k zadným dverám, som cítil, že sa môj život zmení. Keď som vošiel do domu, privítali ma slzami poškvrnení rodičia a bratia.

Vaša sestra Lori dnes zomrela pri autonehode.

..................................

Koncom leta som sa vrátil na univerzitu. Spomenul som si na svoju matku, ktorá v ten deň pred pohrebom sedela na okraji mojej postele. Nežne sa na mňa s bratom pozrela a povedala: „Chlapci, máme dve možnosti. Buď za to môžeme viniť Boha. Môžeme povedať: „Po tom všetkom, čo sme urobili, prečo si sa k nám takto správal?“ Vidíte, moji rodičia boli krásnymi svedkami toho, čo je evanjelizácia... od skupiny mládeže, ktorú vytvorili, cez väzňov, ktorých navštívili, až po tehotným ženám, ktorým pomáhali, dieťaťu, ktoré bolo zachránené pred potratom a stalo sa ich krstnou dcérou.

A teraz sa chystali pochovať svoju jedinú dcéru, 22-ročnú, šesť stôp pod snehom.

„Alebo,“ pokračovala mama, „to môžeme veriť Ježiš je tu teraz s nami. Že nás drží a plače s nami a že nám pomôže cez to prejsť.“

Keď som hľadel von oknom svojej internátnej izby, zdalo sa mi, akoby mi vietor opäť priniesol tie slová, slová, ktoré boli pre mňa ako maják v temnote smútku. “Utešuj, daj útechu môjmu ľudu...,“ hovorí Izaiáš v dnešnom prvom čítaní. Moja matka, napriek jej hroznému smútku, bola v ten deň pre nás chlapcov Kristom.

A predsa bolo vo mne niečo, čo bolo teraz zlomené. Keď som začal byť konfrontovaný s pokušením, niečo vo vnútri – alebo možno to bol hlas iného – povedalo: „Bože, nech to obrovský stane sa ti vec. On to zvládne, malý hriech.“ A tak som začal robiť kompromisy. Nebol to priamy oheň vzbury... len malý plameň hnevu.

Ale ako čas plynul, začal som tomu trochu viac ustupovať, najmä vo vzťahoch s priateľkami. Čoskoro plamienok kompromisu spálil moju radosť. Začala ma ťažiť vina, ohýbala ma ako strom rozdrvený pod ťarchou mokrého snehu. Volal som: „Pane, osloboď ma odo mňa...“, a predsa som zostal väzňom svojej slabosti.

O päť rokov neskôr, keď som sa oženil s mojou krásnou manželkou Leou, som zistil, že som závislý na svojich „malých“ kompromisoch. Snažil som sa byť čistý a cítil som sa bezmocne a zahanbene. Je pozoruhodné, že práve v tomto čase Pán ma zavolal do služby. Tak ako Matúš, Magdaléna a Zachej, aj mňa Pán povolal uprostred mojej biedy a zlomenosti!

Napriek tomu som bojoval. Často som chodil na spoveď, ale bolo to, ako keby som bol pripútaný a bezmocný odtrhnúť sa. Raz v noci, na ceste k stretnutiu s inými mužmi v mojej službe na čas modlitby a plánovania, bola moja duša sklonená k zúfalstvu. Necítil som nič len tmu a hanbu. Keď som vošiel do izby, pozeral som sa do tvárí svojich priateľov, naplnených Duchom Svätým, plných radosti. Cítil som sa ako „čierna ovca“. Rozdali nejaké listy piesní, ale posledná vec, na ktorú som mal chuť, bol spev.

Ale ako vodca chvál a uctievania by som učil davy, že spievať Bohu je akt viery. Spievame a uctievame Ho nie preto, že nám to robí dobre, ale preto, že mu to patrí. A veru aj veľkosť horčičného zrnka môže presunúť hory. A tak som, napriek sebe, zobral tú pesničku a začal som spievať.

Zrazu som to cítil strašne milovať poď ku mne. Ruky sa mi začali nekontrolovateľne triasť. Potom som v duchu uvidel, ako som sa zdvihol, ako keby som bol vo výťahu bez dverí, do obrovskej miestnosti s krištáľovou sklenenou podlahou. Vedel som, že som v Božej prítomnosti; Cítil som Jeho neuveriteľnú lásku me. Bol som taký ohromený. Cítil som sa ako márnotratný syn, od hlavy po päty pokrytý prasacou škvrnou hriechu, a predsa som tu bol, obklopený milujúcim Otcom...

A tu je čerešnička na torte. Keď som v tú noc odchádzal, moc tohto hriechu bola nado mnou prerušené. Neviem vysvetliť, ako to Boh urobil, len viem, že to urobil. Žil som podľa Izaiášových slov:

Hovor s Jeruzalemom nežne a povedz jej, že jej služba je u konca, jej vina je odčinená.

Bol som tou stratenou ovcou, pre ktorú Ježiš nechal tých „deväťdesiatdeväť“. Zdvihol ma „do náručia“, vzal ku mne „lono“ Otca, ktorý ma pritlačil k svojmu srdcu a povedal: „Milujem ťa. Si môj. Nikdy na teba nezabudnem…"

Dovtedy som sotva vedel napísať duchovnú pieseň. O niekoľko mesiacov neskôr na mňa Pán vylial svojho Ducha hlbokým spôsobom. Začal som, ako hovorí žalm, „spievať Hospodinovi novú pieseň“.

Chcem sa tu podeliť o jednu z prvých skladieb z môjho debutového albumu Vysloboď Ma odo Mňa. Toto je titulná skladba: