Kto som, aby som súdil?

 
Foto Reuters

 

ONI sú slová, ktoré sa o niečo menej ako rok neskôr stále opakujú v celej Cirkvi a vo svete: "Kto som, aby som súdil?" Boli odpoveďou pápeža Františka na otázku, ktorá mu bola položená v súvislosti s „homosexuálnou loby“ v Cirkvi. Tieto slová sa stali bojovým pokrikom: po prvé pre tých, ktorí chcú ospravedlniť homosexuálne praktiky; po druhé, pre tých, ktorí chcú ospravedlniť svoj morálny relativizmus; a po tretie pre tých, ktorí si chcú ospravedlniť svoju domnienku, že pápežovi Františkovi chýba antikrist.

Tento malý vtip z pápeža Františka je vlastne parafrázou na slová svätého Pavla v liste svätého Jakuba, ktorý napísal: "Kto si teda, aby si súdil svojho blížneho?" ^[1]por. Jam 4:12 Pápežove slová sú teraz postriekané na tričká a rýchlo sa z nich stáva vírusové heslo ...

 

PRESTAŇTE SA SÚDNIŤ

V Lukášovom evanjeliu Ježiš hovorí: "Prestaň súdiť a nebudeš súdený." Prestaňte odsudzovať a nebudete odsúdení. “ ^[2]Lk 6: 37 Čo znamenajú tieto slová? 

Ak uvidíte muža, ktorý kradne kabelku starej dámy, bolo by zlé, keby ste to robili kričať: „Prestaň! Krádež je nesprávna! “ Ale čo ak odpovie: „Prestaň ma súdiť. Nepoznáš moju finančnú situáciu. “ Ak uvidíte, že zamestnanec vyberá peniaze z registračnej pokladnice, bolo by nesprávne povedať: „Hej, to nemôžeš urobiť?“? Ale čo keď odpovie: „Prestaň ma súdiť. Robím tu svoj spravodlivý podiel práce za skromnú mzdu. “ Ak zistíte, že váš priateľ podvádza s daňami z príjmu a nastolí problém, čo ak odpovie: „Prestaňte ma súdiť. Platím príliš veľa daní. “ Alebo čo ak cudzoložný manžel hovorí: „Prestaň ma súdiť. Som osamelý"…?

Na vyššie uvedených príkladoch vidíme, že človek robí rozhodnutia o morálnej podstate konania iného a že by bolo nespravodlivé nie ozvať sa. V skutočnosti vy a ja neustále morálne usudzujeme, či už je to videnie niekoho prechádzať stopkou alebo počutie Severokórejčanov hladujúcich v koncentračných táboroch. Sedíme a posudzujeme.

Väčšina morálne prijateľných ľudí si uvedomuje, že ak by sme nerobili úsudky a jednoducho by sme nenechali každého robiť si, čo chce, kto by mal na chrbte nápis „Nesúď ma“, vznikol by chaos. Keby sme neposúdili, potom by nemohol existovať ústavný, občiansky ani trestný zákon. Takže vynášanie rozsudkov je v skutočnosti nevyhnutné a vedie k zachovaniu mieru, zdvorilosti a rovnosti medzi ľuďmi.

Čo tým chcel Ježiš povedať? nesúď? Ak sa ponoríme do slov pápeža Františka trochu hlbšie, verím, že odhalíme význam Kristovho prikázania.

 

ROZHOVORY

Pápež reagoval na otázku reportéra ohľadne najatia monsignora Battistu Riccu, duchovného, ​​ktorý sa podieľa na sexuálnych vzťahoch s inými mužmi, a opäť na údajnú „gay lobby“ vo Vatikáne. Vo veci mons. Pápež Ricca odpovedal, že po kanonickom vyšetrovaní nenašli nič zodpovedajúce obvineniam proti nemu.

Chcel by som však k tomu dodať ešte jednu vec: Vidím, že toľkokrát v Cirkvi, okrem tohto prípadu a tiež v tomto prípade, hľadáme „hriechy mládeže“ ... ak človek alebo svetský kňaz alebo mníška spáchala hriech a potom táto osoba zažila obrátenie, Pán odpúšťa a keď Pán odpustí, Pán zabudne a to je pre náš život veľmi dôležité. Keď ideme na spoveď a skutočne hovoríme „Zhrešil som v tejto veci“, Pán zabúda a my nemáme právo na to zabúdať, pretože riskujeme, že Pán nezabudne na naše hriechy, hm? —Salt & Light TV, 29. júla 2013; saltandlighttv.org

Kto bol včera, nemusí byť nevyhnutne tým, kým je dnes. Nemali by sme dnes hovoriť „taký a taký je opitý“, keď sa možno včera zaviazal dať si posledný drink. To je tiež to, čo znamená nesúdiť a neodsudzovať, pretože to presne robili farizeji. Súdili Ježiša za to, že si vybral Matúša ako vyberača daní podľa toho, aký bol včera, nie podľa toho, kým sa stal.

Pokiaľ ide o homosexuálnu loby, pápež ďalej povedal:

Myslím si, že keď sa stretneme s homosexuálnym človekom, musíme rozlišovať medzi skutočnosťou, že je homosexuál, a skutočnosťou v loby, pretože loby nie sú dobré. Sú zlé. Ak je človek gay a hľadá Pán a má dobrú vôľu, kto som ja, aby som súdil túto osobu? The Katechizmus Katolíckej cirkvi tento bod nádherne vysvetľuje, ale hovorí ... tieto osoby nesmú byť nikdy marginalizované a „musia byť integrované do spoločnosti“. —Salt & Light TV, 29. júla 2013; saltandlighttv.org

Bol v rozpore s jasným učením Cirkvi, že homosexuálne akty sú „vnútorne narušené“ a že samotný sklon k homosexualite, aj keď nie je hriešny, je „objektívnou poruchou“? ^[3]List biskupom Katolíckej cirkvi o pastorácii homosexuálnych osôb, n. 3 To je samozrejme to, čo mnohí predpokladali, že robí. Ale kontext je jasný: pápež rozlišoval medzi tými, ktorí propagujú homosexualitu (gay lobby), a tými, ktorí napriek svojej náklonnosti hľadajú Pána v dobrej vôli. Katechizmus učí skutočne pápežov prístup: ^[4]"... tradícia vždy deklarovala, že „homosexuálne akty sú vnútorne narušené“. Sú v rozpore s prirodzeným zákonom. Uzatvárajú sexuálny akt ako dar života. Nevychádzajú zo skutočnej afektívnej a sexuálnej komplementarity. Za žiadnych okolností nemôžu byť schválené. “ -Katechizmus katolíckej cirkvi, n. 2357

Počet mužov a žien, ktorí majú hlboko zakorenené homosexuálne sklony, nie je zanedbateľný. Tento sklon, ktorý je objektívne neusporiadaný, predstavuje pre väčšinu z nich pokus. Musí byť prijaté s úctou, súcitom a citlivosťou. Malo by sa zabrániť každému znaku nespravodlivej diskriminácie v ich ohľade. Tieto osoby sú povolané plniť Božiu vôľu vo svojom živote a ak sú kresťanmi, spojiť sa s obeťou Pánovho kríža v ťažkostiach, s ktorými sa môžu zo svojho stavu stretnúť. -Katechizmus katolíckej cirkvi, n. 2358

Ale neber si za to slovo. Sám pápež to vysvetlil v ďalšom rozhovore.

Počas spiatočného letu z Rio de Janeira som povedal, že ak má homosexuálny človek dobrú vôľu a hľadá Boha, nemám nikoho, kto by to súdil. Týmto som povedal, čo hovorí katechizmus. Náboženstvo má právo vyjadrovať svoj názor v službe ľuďom, ale Boh vo stvorení nás oslobodil: nie je možné duchovne zasahovať do života človeka.

Raz sa ma človek provokatívne spýtal, či súhlasím s homosexualitou. Odpovedal som ďalšou otázkou: „Povedz mi: keď sa Boh pozrie na homosexuála, podporuje jeho existenciu láskou alebo ju odmietne a odsúdi?“ Vždy musíme brať ohľad na človeka. Tu vstupujeme do tajomstva ľudskej bytosti. V živote sprevádza Boh ľudí a my ich musíme sprevádzať, počnúc ich situáciou. Je potrebné sprevádzať ich milosrdenstvom. —American Magazine, 30. septembra 2013, americamagazine.org

Tejto vete o nesúdení v Lukášovom evanjeliu predchádzajú slová: "Buďte milosrdní, ako je milosrdný váš nebeský Otec." Svätý Otec učí, že nesúdiť znamená nesúdiť stav srdca alebo duše iného. Neznamená to, že by sme nemali hodnotiť konanie iného podľa toho, či je objektívne správne alebo nesprávne.

 

PRVÝ VICAR

Aj keď môžeme objektívne určiť, či je konanie v rozpore s prírodným alebo morálnym zákonom „riadeným autoritatívnym učením Cirkvi“, ^[5]porov CCC, č. 1785 iba Boh môže v konečnom dôsledku určiť zavinenie človeka v jeho konaní, pretože iba on "Pozerá do srdca." ^[6]por. 1. Sam 16: 7 A zavinenie človeka je určené mierou, do akej sa riadi svojimi svedomia. Teda ešte pred morálnym hlasom Cirkvi ...

Svedomie je pôvodný Kristov vikár ... Človek má právo konať vo svedomí a na slobode tak, aby mohol osobne robiť morálne rozhodnutia.-Katechizmus katolíckej cirkvi, n. 1778

Svedomie človeka je teda arbitrom jeho rozumu, „Jeho poslom, ktorý k nám, v prírode i v milosti, hovorí za závojom a svojimi zástupcami nás učí a riadi“. ^[7]John Henry Cardinal Newman, „List to the Duke of Norfolk“, V, Určité ťažkosti, ktoré pociťujú anglikáni v katolíckej výučbe II V Súdny deň teda „Boh bude súdiť“ ^[8]por. Heb 13: 4 nás podľa toho, ako sme reagovali na Jeho hlas, ktorý hovoril vo svojom svedomí, a na Jeho zákon napísaný na naše srdcia. Žiadny človek teda nemá právo posudzovať vnútornú vinu iného.

Ale každý človek má povinnosť informovať jeho svedomie ...

 

DRUHÝ VICAR

A práve tam vstupuje „druhý“ vikár, pápež, ktorý v spoločenstve s biskupmi Cirkvi dostal „svetlo do sveta“, svetlo do nášho sveta svedomie. Ježiš výslovne poveril Cirkev, aby nielen krstila a činila učeníkov, ale aby do nich išla "Všetky národy ... učiac ich zachovávať všetko, čo som ti prikázal." ^[9]por. 28:20 Takto ...

Cirkvi patrí právo vždy a všade ohlasovať morálne zásady vrátane tých, ktoré sa týkajú spoločenského poriadku, a rozhodovať o akýchkoľvek ľudských záležitostiach v rozsahu, v akom si to vyžadujú základné práva ľudskej osoby alebo spása duší. -Katechizmus katolíckej cirkvi, n. 2246

Pretože poslanie Cirkvi je božským poverením, bude každý človek súdený podľa svojej odpovede na Slovo, pretože „pri formovaní svedomia je Božie slovo svetlom pre našu cestu ...“ ^[10]Katechizmus katolíckej cirkvi, n. 1785 teda:

Svedomie musí byť informované a musí byť osvietený morálny úsudok. -Katechizmus katolíckej cirkvi, n. 1783

Stále sa však musíme skloniť pred dôstojnosťou a slobodou ostatných, pretože iba Boh s istotou vie, do akej miery sa vytvorilo svedomie iného, ​​jeho porozumenie, poznanie a schopnosť, a teda zavinenie, pri morálnom rozhodovaní.

Neznalosť Krista a jeho evanjelia, zlý príklad iných, zotročenie vašich vášní, presadzovanie mylnej predstavy o autonómii svedomia, odmietanie autority Cirkvi a jej učenia, nedostatok obrátenia a dobročinnosti: tieto môžu byť pri zdroji nesprávneho úsudku v mravnom konaní. -Katechizmus katolíckej cirkvi, n. 1792

 

POSUDZUJEME PODĽA STUPŇA

Týmto sa ale vraciame k nášmu úplne prvému príkladu, kde bolo zjavne správne vysloviť rozsudok nad zlodejom kabelky. Kedy teda môžeme a mali by sme osobne hovoriť proti nemorálnosti?

Odpoveď je, že naše slová musia byť riadené láskou a láska učí po stupňoch. Tak ako sa Boh v priebehu dejín spásy pohyboval po stupňoch, aby odhalil hriešnu podstatu človeka i Jeho Božie milosrdenstvo, tak aj zjavenie pravdy sa musí prenášať na ostatných, ktoré sa riadia láskou a milosrdenstvom. Faktory, ktoré určujú našu osobnú povinnosť vykonávať duchovné dielo milosrdenstva pri náprave iného, ​​závisia od vzťahu.

Na jednej strane Cirkev odvážne a jednoznačne hlása „vieru a morálku“ do sveta prostredníctvom mimoriadne a bežné vykonávanie učiteľského úradu, či už prostredníctvom úradných dokumentov alebo verejného vyučovania. Je to podobné ako keď Mojžiš zostupoval z Mt. Sinaj a jednoducho prečítať desať prikázaní všetkým ľuďom alebo Ježiš verejne oznámiť: „Čiňte pokánie a verte dobrej správe.“ ^[11]Mk 1:15

Pokiaľ však ide o skutočné osobné oslovovanie jednotlivcov v súvislosti s ich morálnym správaním, Ježiš a neskôr apoštoli vyhradili viac priamych slov a súdov pre tých, ktorých si začali budovať alebo s ktorými si už budovali vzťahy..

Prečo by som mal súdiť outsiderov? Nie je vašou vecou súdiť tých, ktorí sú vo vašom vnútri? Boh bude súdiť tých vonku. (1 Kor 5)

Ježiš bol vždy veľmi láskavý k tým, ktorí boli uväznení v hriechu, najmä k tým, ktorí nevedeli o evanjeliu. Vyhľadal ich a namiesto odsúdenia ich správania ich pozval k niečomu lepšiemu: "Choď a už nehreš ...." nasleduj ma." ^[12]por. Jn 8:11; Matúš 9: 9 Ale keď Ježiš jednal s tými, o ktorých vedel, že sa hlásia k vzťahu s Bohom, začal ich napravovať, ako to mnohokrát robil s apoštolmi.

Ak váš brat hreší proti vám, choďte a povedzte mu o jeho vine, iba medzi tebou a ním ... (Mat 18:15)

Apoštoli zasa opravovali svoje stáda prostredníctvom listov do kostolov alebo osobne.

Bratia, aj keď je človek postihnutý nejakým priestupkom, vy, ktorí ste duchovný, by ste ho mali napraviť v miernom duchu a pozerať sa na seba, aby ste tiež nemusí byť v pokušení. (Gal 6: 1)

A keď v cirkvách, najmä medzi vedením, panovalo pokrytectvo, týranie, nemorálnosť a falošné učenie, uchýlili sa Ježiš aj apoštoli k silnému jazyku, ba dokonca k exkomunikácii. ^[13]por. 1 Kor 5: 1–5, Mat 18:17 Vyniesli rýchle súdy, keď bolo zrejmé, že hriešnik koná proti svojmu vedomému svedomiu na úkor svojej duše, škandálu pre telo Kristovo a pokúšania slabých. ^[14]por. Mk 9:42

Prestaňte súdiť podľa vystúpenia, ale súdte spravodlivo. (Ján 7:24)

Ale pokiaľ ide o každodenné chyby, ktoré vychádzajú z ľudskej slabosti, skôr než by sme mali druhého súdiť alebo odsudzovať, mali by sme „znášať bremená toho druhého“ ^[15]por. Gal 6: 2 a modli sa za nich ...

Ak niekto vidí svojho brata hrešiť, ak hriech nie je smrteľný, mal by sa modliť k Bohu a dá mu život. (1. Jána 5:16)

Predtým, ako vytiahneme škvrnu z našich bratov, najskôr si vezmeme guľatinu z vlastného oka, "Pretože podľa normy, podľa ktorej súdiš iného, ​​sa sám odsudzuješ, pretože ty, sudca, robíš úplne rovnaké veci." ^[16]por. Rim 2: 1

To, čo nemôžeme zmeniť sami na sebe ani na iných, by sme mali trpezlivo znášať, kým si Boh nepraje, aby to bolo inak ... Snažte sa trpezlivo znášať chyby a slabosti iných, pretože aj vy ich máte nedostatky, s ktorými sa musia ostatní vyrovnať ... -Thomas à Kempis, Napodobňovanie Krista, William C. Creasy, s. 44–45

A teda, kto som, aby som súdil? Mojou povinnosťou je ukázať ostatným cestu k večnému životu svojimi slovami a činmi, hovoriacimi pravdu v láske. Ale je Božou povinnosťou súdiť, kto je toho života hodný a kto nie.

Láska v skutočnosti núti nasledovníkov Krista, aby hlásali všetkým ľuďom pravdu, ktorá zachraňuje. Musíme však rozlišovať medzi chybou (ktorú treba vždy odmietnuť) a osobou, ktorá sa mýli, ktorá nikdy nestratí svoju dôstojnosť ako osoba, hoci sa hrnie medzi falošné alebo neadekvátne náboženské predstavy. Jediný Boh je sudca a hľadač sŕdc; zakazuje nám vynášať rozsudky nad vnútornou vinou ostatných. —Vatikán II, Gaudium et spes, 28