Uzdravenie rany z Edenu

TERAZ SLOVO O Hromadných čítaniach
na piatok po Popolcovej strede 20. februára 2015

Liturgické texty tu

THE ríša zvierat je v podstate obsah. Vtáky sú spokojné. Ryby sú spokojné. Ale ľudské srdce nie je. Sme nepokojní a nespokojní, neustále hľadáme naplnenie v nespočetných podobách. Neustále hľadáme potešenie, pretože svet točí svoje reklamy sľubujúce šťastie, ale prinášajúci iba potešenie - prchavé potešenie, akoby to bol samoúčelný cieľ. Prečo potom po zakúpení lži nevyhnutne pokračujeme v hľadaní, hľadaní, hľadaní zmyslu a hodnoty?

Jedná sa o rána z Edenu. Je to pretrvávajúca bolesť starodávnej narušenej dôvery. Je to narušenie strateného spoločenstva s Bohom a navzájom. 

Hľadajú ma deň čo deň a túžia poznať moje cesty... „Prečo sa postíme a vy to nevidíte? Sužujeme sa a ty si to nevšímaš?" (prvé čítanie)

Pán nevidí náš pôst, ak je samoúčelný, ako keby sme pridávali skóre. Naozaj Bohu záleží na tom, či sa na pôst vzdáte čokolády? Skutočný pôst je skôr akt obrátenia zraku od časného k večnému. Pôst, rituály, symboly, modlitby... to všetko sú prostriedky, ktoré nám pomáhajú obrátiť naše srdcia k Bohu. Takmer každé náboženstvo na svete je jednoducho vyjadrením tejto vrodenej túžby po spoločenstve s Bohom (a v skutočnosti je to pozoruhodná pravda, Boh túži po nás):

Modlitba je stretnutím Božej smädu s tou našou. Boh žízni, aby sme smädili po ňom. -Katechizmus katolíckej cirkvi, n. 2560

A tak sme zranení a voláme v modlitbe... ale ku komu? Ježiš Kristus je odpoveďou na túto ranu: Jeho ranami sme uzdravení. ^[1]por. 1 Pet 2: 24 Ježišova tvár nám dáva konkrétne miesto, kde môžeme upriamiť zrak; prostredníctvom Eucharistie, konkrétnym prostriedkom, ako sa Ho dotknúť; cez spoveď, konkrétny spôsob, ako ho počuť vyslovovať svoje milosrdenstvo. Srdce začína byť uzdravení, keď si uvedomíme, že sme tak milovaní Bohom, že poslal svojho jediného Syna, a my vložíme svoje dôverovať v Ňom:

Moja obeta, Bože, je skrúšený duch; skrúšené a ponížené srdce, Bože, nezavrhneš. (Dnešný žalm)

Ježiš nás však naučil, že rana z Edenu sa nikdy úplne nezahojí iba pohľadom dovnútra, ako keby náboženstvo bolo len subjektívnou snahou. Ako sa pápež Benedikt opýtal:

Ako sa mohla vyvinúť myšlienka, že Ježišovo posolstvo je úzko individualistické a zamerané iba na každého človeka jednotlivo? Ako sme dospeli k tejto interpretácii „spásy duše“ ako úteku od zodpovednosti za celok a ako sme dospeli k poňatiu kresťanského projektu ako sebeckého hľadania spásy, ktoré odmieta myšlienku slúžiť iným? —OBSAH BENEDIKTU XVI., Spe Salvi, č. 16

Toto je skôr pôst, ktorý si želám: prepustiť neprávom spútaných, rozviazať remienky z jarma; oslobodiť utláčaných, zlomiť každé jarmo; deliť sa o svoj chlieb s hladnými, chrániť utláčaných a bezdomovcov; oblečte nahých, keď ich uvidíte, a neotáčajte sa chrbtom k sebe. Potom sa vaše svetlo rozsvieti ako úsvit a vaša rana sa rýchlo zahojí... (Prvé čítanie)

Milovať Boha a blížneho: toto, povedal Ježiš, sú najväčšie prikázania, pretože jedine v nich bude ľudské srdce prinavrátené k svojej plnej dôstojnosti a nájde svoj odpočinok.