TERAZ SLOVO O Hromadných čítaniach
pre 24. mája 2017
Streda šiesteho týždňa Veľkej noci
Liturgické texty tu
TAM je veľa hullabalo od čias, keď pápež František pred niekoľkými rokmi odsúdil prozelytizmus - pokus obrátiť niekoho k vlastnej náboženskej viere. Pre tých, ktorí neskúmali jeho skutočné vyjadrenie, to spôsobilo zmätok, pretože privádzanie duší k Ježišovi Kristovi - teda do kresťanstva - je presne to, prečo Cirkev existuje. Takže buď pápež František upúšťal od Veľkého poverenia Cirkvi, alebo tým myslel možno niečo iné.
Prozelytizmus je slávnostný nezmysel, nemá zmysel. Potrebujeme sa spoznávať, počúvať jeden druhého a zlepšovať sa v poznaní sveta okolo nás.—PÁPEŽ FRANTIŠEK, rozhovor, 1. októbra 2013; republika.it
V tomto kontexte sa zdá, že to, čo pápež odmieta, nie je evanjelizácia, ale a metóda evanjelizácie, ktorá neprevalcuje dôstojnosť toho druhého. V tejto súvislosti pápež Benedikt povedal to isté:
Cirkev sa nezapája do prozelytizmu. Namiesto toho rastie podľa „príťažlivosti“: tak ako Kristus „láka všetko k sebe“ silou svojej lásky, ktorá vrcholí obetou kríža, tak aj Cirkev plní svoje poslanie do tej miery, že v jednote s Kristom uskutočňuje každé svoje dielo v duchovnom duchu a praktické napodobňovanie lásky k jej Pánovi. —BENEDIKT XVI., Homília k otvoreniu piatej generálnej konferencie latinskoamerických a karibských biskupov, 13. mája 2007; vatikán.va
Tento druh skutočnej evanjelizácie – napodobňovanie Krista – vidíme v dnešnom prvom omšovom čítaní, kde Pavol zapája pohanských Grékov. Nevstupuje do ich chrámov a neporušuje ich dôstojnosť; neuráža ich mýtické presvedčenia a rituálne prejavy, ale používa ich ako základ pre dialóg.
Vidím, že ste v každom ohľade veľmi nábožensky založení. Lebo keď som sa prechádzal a pozorne si prezeral vaše svätyne, objavil som dokonca oltár s nápisom 'Neznámemu Bohu.' Čo teda nevedomky uctievate, to vám zvestujem. (prvé čítanie)
Omnoho viac ako postmoderný človek (ktorý je čoraz ateistickejší a plytší) si Paul uvedomoval, že najbrilantnejšie mysle svojej doby – lekári, filozofi a sudcovia – boli nábožní. Mali vrodený zmysel a vedomie, že Boh existuje, hoci nevedeli pochopiť, v akej forme, keďže im to ešte nebolo zjavené.
Z jedného stvoril celú ľudskú rasu, aby prebývala na celom povrchu zeme, a určil usporiadané ročné obdobia a hranice ich oblastí, aby ľudia hľadali Boha, ba možno po ňom tápali a našli ho, hoci nie je ďaleko od nikoho z nás. (prvé čítanie)
Jeho veličenstvo je nad zemou a nebom. (Dnešný žalm)
Človek teda môže rôznymi spôsobmi spoznať, že existuje realita, ktorá je prvou príčinou a konečným koncom všetkých vecí, realita „ktorú každý nazýva Boh“ ... všetky náboženstvá vydávajú svedectvo o základnom hľadaní Boha človekom. -Katechizmus katolíckej cirkvi, n. 34 2566
Ale s príchodom Ježiša Krista nachádza svoje miesto hľadanie Boha. Napriek tomu Paul čaká; naďalej hovorí ich jazykom, dokonca cituje ich básnikov:
Lebo 'V ňom žijeme, hýbeme sa a sme,' ako povedali aj niektorí vaši básnici, 'Lebo aj my sme jeho potomstvo.'
Týmto spôsobom Pavol nachádza spoločnú reč. Neuráža gréckych bohov ani neznevažuje autentické túžby národov. A tak v Pavlovi začínajú cítiť, že majú niekoho, kto rozumie ich vnútornej túžbe – nie niekoho, kto je vďaka svojim vedomostiam nadradený im, kde...
Predpokladaná správnosť doktríny alebo disciplíny vedie namiesto toho k narcistickému a autoritárskemu elitárstvu, v ktorom namiesto evanjelizácie analyzujeme a klasifikujeme ostatných a namiesto toho, aby sme otvorili dvere milosti, vyčerpávajú svoje sily pri skúmaní a overovaní. Ani v jednom prípade sa človek skutočne nezaujíma o Ježiša Krista alebo iných. — PÁPEŽ FRANTIŠEK, Evangelii gaudium, č. 94
Tento vzťahový aspekt zdôrazňuje pápež František od prvého dňa svojho pontifikátu. Ale pre kresťana sa evanjelizácia nikdy nemôže skončiť iba dosiahnutím abstraktnej dohody alebo vzájomných cieľov pre spoločné dobro – akokoľvek sú hodné. Skôr…
Skutočná evanjelizácia neexistuje, ak sa nehlása meno, učenie, život, zasľúbenia, kráľovstvo a tajomstvo Ježiša z Nazareta, Božieho Syna. —POPE PAULA VI., Evangelii Nuntiandi, č. 22; vatikán.va
A tak, keď Paul našiel spoločnú reč, urobí ďalší krok – krok, ktorý ohrozí vzťah, pokoj, jeho pohodlie, bezpečnosť a dokonca aj samotný život. Začína dovoľovať, aby sa objavil Ježiš Kristus:
Keďže sme teda Božím potomstvom, nemali by sme si myslieť, že božstvo je ako obraz vytvorený zo zlata, striebra alebo kameňa ľudským umením a fantáziou. Boh prehliadol časy nevedomosti, ale teraz žiada, aby všetci ľudia na celom svete činili pokánie, pretože ustanovil deň, v ktorý bude „súdiť svet spravodlivo“ prostredníctvom muža, ktorého ustanovil, a poskytol potvrdenie pre všetkých tým, že vzkriesil ho z mŕtvych.
Pavol tu nemazná ich ego, ale hovorí k miestu v ich srdci, ktoré si už inštinktívne uvedomujú: k miestu, kde vedia, že sú hriešni a hľadajú Spasiteľa. A s tým niektorí veria a iní sa jednoducho vysmievajú a odchádzajú.
Paul neobracal na vieru, ani nerobil kompromisy. Evanjelizoval.
SÚVISIACE ČÍTANIE
Evanjelizovať, nie proselytizovať
Katolícka odpoveď na utečeneckú krízu
Požehnaj a ďakujem.
Na cestu s Markom v Teraz slovo,
kliknite na banner nižšie až predplatiť.
Váš e-mail nebude zdieľaný s nikým.
