TERAZ SLOVO O Hromadných čítaniach
na pondelok deviateho týždňa riadneho času, 1. júna 2015
Pamätník svätého Justína
Liturgické texty tu
FEAR, bratia a sestry, na mnohých miestach umlčuje Cirkev a tak uväznenie pravdy. Náklady na našu trému možno spočítať duše: muži a ženy odišli trpieť a zomrieť vo svojom hriechu. Myslíme ešte vôbec týmto spôsobom na duchovné zdravie toho druhého? Nie, v mnohých farnostiach nie, pretože sa viac zaoberáme otázkou status quo než citovať stav našich duší.
V dnešnom prvom čítaní sa Tobit pripravuje na slávnosť sviatku Svätodušných sviatkov. On hovorí,
... bola pripravená skvelá večera me... stôl bol nastavený na me.
Ale Tobit si bol vedomý, že požehnania, ktoré dostal, sa mali zdieľať. A preto požiada svojho syna Tobiáša, aby „šiel von a pokúsil sa nájsť nebohého muža“, aby sa podelil o svoje jedlo.
Ako katolíkov nás čakal skutočný sviatok pravda, poverený plnosťou Zjavenia, takpovediac „celou“ pravdou o veciach viery a mravov. Nie je to však sviatok iba pre „mňa“.
Ako sa mohla vyvinúť myšlienka, že Ježišovo posolstvo je úzko individualistické a zamerané iba na každého človeka jednotlivo? Ako sme dospeli k tejto interpretácii „spásy duše“ ako úteku od zodpovednosti za celok a ako sme dospeli k poňatiu kresťanského projektu ako sebeckého hľadania spásy, ktoré odmieta myšlienku slúžiť iným? —OBSAH BENEDIKTU XVI., Spe Salvi (uložený v nádeji), č. 16
Tobit žiada svojho syna, aby priniesol „úprimného Božieho ctiteľa“, aby sa podelil o svoje jedlo. To znamená, že naším poslaním ako Cirkvi nie je vnucovať pravdu tým, ktorí ju nechcú, vládnuť Božím Slovom ako krik. Ale vďaka našej plachosti sú aj tí, ktorí sú dnes otvorení pravde, pripravení o toto „jedlo“ a trpia ich hladom. Sú zbavení, pretože sa bojíme byť odmietnutí a prenasledovaní, a tým si zalepujeme pery. „Osoba v strachu,“ hovorí pápež František,
... nerobí nič, nevie, čo má robiť: je ustráchaná, vystrašená, zameraná na seba, aby sa jej nestalo niečo škodlivé alebo zlé ... strach vedie k sebeckému egocentrizmu a paralyzuje nás. —POPE FRANCIS, ranná meditácia, L'Osservatore Romano, Týždenný vyd. v angličtine, n. 21., 22. mája 2015
Tobit sa nebál otvoriť svoje srdce pre chudobných. Ale jeho syn Tobiah sa vracia a hovorí:
Otče, jeden z našich ľudí bol zavraždený! Jeho telo leží na trhovisku, kde ho len uškrtili!
Tobit bez váhania vyskočil na nohy, odniesol mŕtveho z ulice a dal ho do jednej zo svojich izieb, aby ho na ďalšie ráno pochoval. Potom jedol „v smútku“. Ale vidíš, Tobit to neurobil bez nákladov. Pretože sa mu susedia posmievali slovami:
Stále sa nebojí! Raz predtým ho kvôli tejto veci prenasledovali na popravu; ale teraz, keď sotva unikol, tu opäť pochováva mŕtvych!
Všade okolo nás sú dnes duchovne chudobní a „mŕtvi“, najmä obete sexuálnej nemorálnosti. Neustále presadzovanie alternatívnych foriem manželstva, žiadostivosti, sexuálnych aberácií, grafickej sexuálnej výchovy, pornografie a podobne „zabíja“ dušu človeka, najviac znepokojivo predstavuje mládež. Napriek tomu strach, politická korektnosť a túžba byť schválený sú kastrácia a umlčanie Kristovho tela. Kázne často upokojujú naše ego, prestávajú nás volať, aby sme činili pokánie, a vyhýbajú sa problémom „horúceho tlačidla“, ktoré by vyvolali kontroverzie, ak nie prenasledovanie. Biskupi vydávajú spoza svojich brán rozsiahle a elegantné vyhlásenia, ktoré médiá väčšinou ignorujú a zriedka 
čítali laici. A laici zatvárajú ústa na pracovisku, v školách a na trhovisku, aby „udržali mier“.
Panebože, či nie sme ako kňaz a levita v podobenstve o Dobrom Samaritánovi, kráčajúc opäť po „opačnej strane“ cesty, aby sme sa vyhli osobnej konfrontácii, obliekaniu a uzdravovaniu rán našich zomierajúcich bratov a sestry? Zabudli sme, čo to znamená "Plač s tými, ktorí plačú." [1]por. Rim 12: 15 Rovnako ako Tobit plačeme nad zlomenosťou tejto generácie? A ak áno, plačeme, pretože svet sa stal „takým zlým“, alebo plačeme zo súcitu s ostatnými, ktorí sú v otroctve? Na myseľ sa ponáhľajú slová svätého Pavla:
Hovorím vám, bratia, čas sa krátil. Nech odteraz nech tí, čo majú manželky, jednajú tak, že ich nemajú, tí, čo plačú, akoby neplakali, tí, ktorí sa tešia, že sa netešia, tí, ktorí kupujú, že nevlastnia, tí, ktorí využívajú svet, ako keby ho nevyužívali naplno. Svet v súčasnej podobe pomíňa. (1 Kor 7: 29–31)
Áno, tejto generácii kráti čas - takmer každý autentický prorok na svete trúbi na túto trúbu (pre tých, ktorí majú uši na počúvanie). Pápež Benedikt vyzval Cirkev, aby sa prebudila v zlo, ktoré nás obklopuje:
Je to naša samotná ospalosť voči prítomnosti Boha, ktorá nás robí necitlivými voči zlu: Boha nepočujeme, pretože nechceme, aby nás niekto rušil, a preto zostávame ľahostajní k zlu.„... takáto dispozícia vedie k "A určitá bezcitnosť duše voči sile zla ... ospalosť učeníkov nie je problémom tej jednej chvíle, skôr celej histórie, „ospalosť“ je naša, tých z nás, ktorí nechcú vidieť celú silu zla a nechcú vstúpiť do jeho Vášeň." —POPE BENEDICT XVI, Catholic News Agency, Vatican City, 20. apríla 2011, všeobecná audiencia
Svet teda potrebuje viac ako pravdu pravda v láske. To znamená, že rovnako ako Tobit, modriny a ublížené duše čakajú na nás, aby sme ich privítali v „miestnosti“ nášho srdca, kde ich môžeme uviesť do života. Len keď duše vedia, že sú nami milované, sú skutočne otvorené prijať liek pravdy, ktorý ponúkame.
Zabudli sme na to pravda nás oslobodzuje? Dnes si čoraz viac katolíkov kupuje túto lož tolerancia, je skôr cestou k mieru. A preto naša generácia začala tolerovať, s výnimkou niekoľkých statočných duší, takmer všetky aberácie, ktoré si ľudstvo môže predstaviť. „Kto som, aby som súdil?“, Hovoríme - prekrúcaním významu módneho vyhlásenia pápeža Františka. A tak udržujeme mier, ale a falošný mier, pretože ak nás pravda nastaví f
ree, potom klame zotročuje. Falošný mier je a semeno ničenia že skôr či neskôr okradne naše duše, rodiny, mestá a národy o autentický pokoj, ak ho necháme vypučať, rásť a zakoreniť sa medzi nami „Pretože ten, kto seje pre svoje telo, zožne skazu z tela“ [2]por. Gal 6: 8.
Christian, ty a ja sme povolaní odvaha, nie pohodlie. Cítim, že Pán dnes plače a pýta sa nás:
Necháš mojich bratov a sestry na smrť?
Alebo ako Tobit bežíme k nim s Evanjeliom života - napriek výsmechu a prenasledovaniu, ktoré riskujeme, že si na seba naložíme?
Vo svetle dnešných čítaní by som chcel tento týždeň začať odvážnu sériu spisov O ľudskej sexualite a slobode aby sme hovorili svetlom do úplnej temnoty, ktorá v našich časoch vtrhla do tohto najcennejšieho daru našej sexuality. Je v nádeji, že niekto niekde nájde duchovné jedlo, ktoré potrebuje, aby mohol začať liečiť rany svojich sŕdc.
Dávam prednosť Cirkvi, ktorá je pomliaždená, bolí a je špinavá, pretože bola vonku na uliciach, skôr ako Cirkev, ktorá je nezdravá z toho, že je uväznená a lipne na svojej vlastnej bezpečnosti ... Ak by nás malo niečo správne vyrušovať a trápiť s vedomím, je skutočnosť, že toľko našich bratov a sestier žije bez sily, svetla a útechy pochádzajúcej z priateľstva s Ježišom Kristom, bez spoločenstva viery, ktoré ich podporuje, bez zmyslu a životného cieľa. Viac ako zo strachu, že zablúdime, dúfam, že nás pohne strach zo zotrvania v uzavretých štruktúrach, ktoré nám dávajú falošný pocit bezpečia, v pravidlách, ktoré z nás robia prísnych sudcov, v návykoch, vďaka ktorým sa cítime bezpečne, zatiaľ čo pred našimi dverami ľudia hladujú a Ježiš sa neunavuje hovoriť nám: "Dajte im niečo na zjedenie" (Mk 6: 37). — PÁPEŽ FRANTIŠEK, Evangelii gaudium, n. 49
SÚVISIACE ČÍTANIE
Ďakujeme za vaše modlitby a podporu.
