TERAZ SLOVO O Hromadných čítaniach
na pondelok deviateho týždňa riadneho času, 1. júna 2015
Pamätník svätého Justína
Liturgické texty tu
FEAR, bratia a sestry, na mnohých miestach umlčuje Cirkev a tak uväznenie pravdy. Náklady na našu trému možno spočítať duše: muži a ženy odišli trpieť a zomrieť vo svojom hriechu. Myslíme ešte vôbec týmto spôsobom na duchovné zdravie toho druhého? Nie, v mnohých farnostiach nie, pretože sa viac zaoberáme otázkou status quo než citovať stav našich duší.
V dnešnom prvom čítaní sa Tobiáš pripravuje na slávenie sviatku Turíc hostinou. Hovorí:
...bola pripravená vynikajúca večera me... stôl bol prestretý me.
Tobiáš si však uvedomoval, že požehnania, ktoré dostal, boli určené na zdieľanie. A tak požiadal svojho syna Tobiáša, aby „išiel a hľadal chudobného muža“, s ktorým by sa s ním podelil o jedlo.
Ako katolíci sme dostali skutočnú hostinu pravda, zverená plnosť Zjavenia, takpovediac „celá“ pravda o otázkach viery a morálky. Nie je to však hostina len pre „mňa“.
Ako sa mohla vyvinúť myšlienka, že Ježišovo posolstvo je úzko individualistické a zamerané iba na každého človeka jednotlivo? Ako sme dospeli k tejto interpretácii „spásy duše“ ako úteku od zodpovednosti za celok a ako sme dospeli k poňatiu kresťanského projektu ako sebeckého hľadania spásy, ktoré odmieta myšlienku slúžiť iným? —OBSAH BENEDIKTU XVI., Spe Salvi (uložený v nádeji), č. 16
Tobiáš žiada svojho syna, aby s ním priviedol „úprimného ctiteľa Boha“, aby sa s ním podelil o jedlo. To znamená, že naším poslaním ako Cirkvi nie je vnucovať pravdu tým, ktorí ju nechcú, používať Božie slovo ako obušok. Ale kvôli našej plachosti sú aj tí, ktorí sú dnes otvorení pravde, o toto „jedlo ochudobnení a hladní“. Sú ochudobnení, pretože sa bojíme byť odmietnutí a prenasledovaní, a preto si zatvárame pery. „Človek v strachu,“ hovorí pápež František,
...nerobí nič, nevie, čo má robiť: je ustráchaná, vystrašená, sústredená sama na seba, aby sa jej nestalo niečo škodlivé alebo zlé... strach vedie k sebeckému egocentrizmu a paralyzuje nás. —PÁPEŽ FRANTIŠEK, Ranná meditácia, L'Osservatore Romano, Týždenné vydanie v angličtine, č. 21, 22. mája 2015
Tobiáš sa nebál otvoriť svoje srdce chudobným. Jeho syn Tobiáš sa však vrátil a povedal:
Otče, jeden z našich ľudí bol zavraždený! Jeho telo leží na trhovisku, kde ho práve uškrtili!
Tobiáš bez váhania vyskočil na nohy, odniesol mŕtveho muža z ulice a uložil ho do jednej zo svojich izieb, aby ho na druhý deň ráno pochoval. Potom jedol „so zármutkom“. Ale vidíte, Tobiáš to neurobil zadarmo. Jeho susedia sa mu posmievali a hovorili:
Stále sa nebojí! Už ho raz kvôli tejto veci prenasledovali a popravili; a teraz, keď sa mu ledva podarilo uniknúť, opäť pochováva mŕtvych!
Všade okolo nás sú dnes duchovne chudobní a „mŕtvi“, najmä obete sexuálnej nemorálnosti. Neustála propagácia alternatívnych foriem manželstva, žiadostivosti, sexuálnych bludných pohybov, grafickej sexuálnej výchovy, pornografie a podobne „zabíja“ dušu človeka, a čo je najalarmujúcejšie, mládež. A predsa strach, politická korektnosť a túžba po schválení... kastrácia a umlčanie Kristovho telaKázne často upokojujú naše ego, nevyzývajú nás k pokániu a vyhýbajú sa „pálčivým“ témam, ktoré by vyvolali kontroverziu, ak nie prenasledovanie. Biskupi spoza svojich brán vydávajú rozsiahle a elegantné vyhlásenia, ktoré médiá väčšinou ignorujú a len zriedka... 
čítajú laici. A laici si na pracoviskách, v školách a na trhoviskách zatvárajú ústa, aby „udržali mier“.
Bože môj, nie sme ako kňaz a Lévita v podobenstve o dobrom Samaritánovi, ktorí opäť kráčame po „opačnej strane“ cesty, aby sme sa vyhli osobnej konfrontácii, ošetrovaniu a liečeniu rán našich umierajúcich bratov a sestier? Zabudli sme, čo to znamená „plačte s tými, ktorí plačú.“ [1]por. Rim 12: 15 Plačeme, podobne ako Tobiáš, nad zlomenosťou tejto generácie? A ak áno, plačeme preto, že svet sa stal „takým zlým“, alebo plačeme zo súcitu s ostatnými, ktorí sú v otroctve? Napadajú mi slová svätého Pavla:
Hovorím vám, bratia, že čas sa kráti. Odteraz nech tí, ktorí majú manželky, robia, akoby ich nemali; tí, ktorí plačú, akoby neplakali; tí, ktorí sa radujú, akoby sa neradovali; tí, ktorí kupujú, akoby nevlastnili; tí, ktorí užívajú svet, akoby ho neužívali. Lebo svet v jeho súčasnej podobe sa pomíňa. (1 Kor 7, 29-31)
Áno, čas tejto generácie sa kráti – takmer každý autentický prorok na svete trúbi na túto trúbu (pre tých, ktorí majú uši na počúvanie). Pápež Benedikt vyzval Cirkev, aby sa prebudila a vnímala zlo, ktoré nás obklopuje:
Je to naša samotná ospalosť voči prítomnosti Boha, ktorá nás robí necitlivými voči zlu: Boha nepočujeme, pretože nechceme, aby nás niekto rušil, a preto zostávame ľahostajní k zlu.„...takéto usporiadanie vedie k "A istá bezcitnosť duše voči moci zla… Ospalosť učeníkov nie je problémom tohto jedného okamihu, ale celých dejín, „ospalosť“ je naša, tých z nás, ktorí nechcú vidieť plnú silu zla a nechcú vstúpiť do jeho umučenia.“ —POPE BENEDICT XVI, Catholic News Agency, Vatican City, 20. apríla 2011, všeobecná audiencia
Svet teda potrebuje viac než pravdu pravda v láske. To znamená, že podobne ako Tobiáš, aj utrápené a zranené duše čakajú, kým ich privítame v „izbe“ nášho srdca, kde ich môžeme priviesť k životu. Až keď duše vedia, že ich milujeme, sú skutočne otvorené prijatiu lieku pravdy, ktorý im ponúkame.
Zabudli sme na to pravda nás oslobodzuje? Dnes čoraz viac katolíkov verí lži, že tolerancia, je skôr cestou k mieru. A preto naša generácia toleruje, s výnimkou niekoľkých statočných duší, takmer každú odchýlku, akú si ľudstvo dokáže predstaviť. „Kto som ja, aby som súdil?“, hovoríme – prekrúcajúc význam módneho vyhlásenia pápeža Františka. A tak udržiavame mier, ale falošný mier, pretože ak nás pravda postaví do problémov
lož zotročuje. Falošný mier je semeno skazy ktorá skôr či neskôr obranie naše duše, rodiny, mestá a národy o skutočný mier, ak ju necháme vyklíčiť, rásť a zakoreniť sa medzi nami „Lebo kto seje pre svoje telo, bude od tela žať porušenie.“ [2]por. Gal 6: 8.
Kresťan, ty a ja sme povolaní odvaha, nie útechu. Cítim, ako Pán dnes plače a pýta sa nás:
Necháš mojich bratov a sestry zomrieť?
Alebo k nim, podobne ako Tobiáš, pobežíme s Evanjeliom života – napriek posmechu a prenasledovaniu, ktoré si tým sami privoláme?
Vzhľadom na dnešné čítania chcem tento týždeň začať odvážnu sériu textov. O ľudskej sexualite a slobode aby vniesli svetlo do úplnej temnoty, ktorá v našich časoch zaplavila tento najvzácnejší dar našej sexuality. Je to v nádeji, že niekto niekde nájde duchovnú potravu, ktorú potrebuje, aby začal hojiť rany svojich sŕdc.
Uprednostňujem Cirkev, ktorá je doráňaná, zranená a špinavá, pretože bola vonku na ulici, než Cirkev, ktorá je nezdravá z toho, že je uzavretá a lipne na vlastnej istote... Ak by nás niečo malo oprávnene znepokojovať a trápiť naše svedomie, je to fakt, že toľko našich bratov a sestier žije bez sily, svetla a útechy, ktoré pramenia z priateľstva s Ježišom Kristom, bez spoločenstva viery, ktoré by ich podporovalo, bez zmyslu a cieľa života. Viac než strachom z toho, že zídeme z cesty, dúfam, že nás bude poháňať strach z toho, že zostaneme zatvorení v štruktúrach, ktoré nám dávajú falošný pocit bezpečia, v pravidlách, ktoré z nás robia prísnych sudcov, v zvykoch, ktoré nám dávajú pocit bezpečia, zatiaľ čo pred našimi dverami ľudia hladujú a Ježiš nám neúnavne hovorí: „Dajte im niečo na jedenie“ (Mk 6: 37). — PÁPEŽ FRANTIŠEK, Evangelii gaudium, n. 49
SÚVISIACE ČÍTANIE
Ďakujeme za vaše modlitby a podporu.
