Archa a nekatolíci

 

SO, čo nekatolíci? Ak Veľká archa je katolícka cirkev, čo to znamená pre tých, ktorí odmietajú katolicizmus, ak nie samotné kresťanstvo?

Predtým, ako sa pozrieme na tieto otázky, je potrebné vyriešiť vyčnievajúcu otázku dôveryhodnosť v Cirkvi, ktorá je dnes v troskách...

 

KRÍŽ BEZ DÔVERYHODNOSTI

Povedať, že byť dnes katolíckym svedkom je „náročné“, je možno slabé slovo. Dôveryhodnosť katolíckej cirkvi je dnes v mnohých častiach sveta v troskách, či už z domnelých alebo skutočných dôvodov. Sexuálne hriechy v kňazstve sú a ohromujúci škandál čo na mnohých miestach udusilo morálnu autoritu duchovenstva a následné zakrývanie hlboko podlomilo dôveru dokonca aj verných katolíkov. Rastúci príliv ateizmu a morálneho relativizmu spôsobil, že Cirkev sa javí nielen ako irelevantná, ale aj ako skorumpovaná inštitúcia, ktorá musieť byť umlčaný, aby zvíťazila „spravodlivosť“. Teraz je tu to, čo autor Peter Seewald, ktorý urobil rozhovor s pápežom Benediktom v nedávnej knihe, nazýva „kultúrou pochybností“.

V kresťanskom svete, mimo katolicizmu, je tiež veľa ťažkostí. Spomínané škandály sú bolestivým kameňom úrazu jednoty kresťanov. Liberalizmus narobil obrovské škody aj v západnej cirkvi. V Severnej Amerike sú katolícke univerzity, semináre a dokonca predstredoškolské školy často sídlom heretického učenia a sú často také pohanské ako ich náprotivky. Ale možno rovnako škandalózne pre evanjelikálnych kresťanov je nedostatok horlivosti a inšpirovaného kázania v Cirkvi. Na mnohých miestach slabá hudba, reakcie podobné zombie a chlad katolíkov v laviciach priviedli hladné duše do živších kresťanských siekt. Nedostatok kázania s podstatou, horlivosťou a pomazaním bol rovnako skľučujúci a záhadný.

To všetko sú javy, ktoré možno pozorovať len so smútkom. Je smutné, že existujú takí, čo by ste mohli nazvať profesionálnymi katolíkmi, ktorí sa priživujú na svojom katolicizme, ale v ktorých pramen viery prúdi len slabo, v niekoľkých roztrúsených kvapkách. Musíme sa naozaj snažiť, aby sme to zmenili. —OBSAH BENEDIKTU XVI., Svetlo sveta, Rozhovor s Petrom Seewaldom

A potom, v rámci samotnej Cirkvi, by sa dalo takmer povedať, že an neviditeľná schizma existuje tak, že existujú tí, ktorí prijímajú a snažia sa žiť svoju katolícku vieru tak, ako im bola odovzdaná prostredníctvom posvätnej tradície – a tí, ktorí sa rozhodli, že musíme „aktualizovať“ cirkvi. Na mnohých miestach naďalej prevláda liturgické experimentovanie, liberálna teológia, oslabený katolicizmus a priama heréza. Dnes sa stáva, že mnohé „diecézou sponzorované“ udalosti sú v skutočnosti heretické, zatiaľ čo laické hnutia v spoločenstve so Svätým Otcom sa snažia nájsť cirkevnú podporu. Katechetické programy, strediská duchovných cvičení a rehole sú často zahltené disidentmi, ktorí pokračujú v presadzovaní liberálnej agendy, ktorá ignoruje morálne učenie Cirkvi a kladie dôraz na ekologické, „new age“ a programy sociálnej spravodlivosti. Kňaz a bývalý riaditeľ povolaní mi nedávno nariekol, že „konzervatívni“ katolíci, ktorí urobia čo i len malú chybu vo svojich diecézach, sú často rýchlo a nemilosrdne umlčaní, zatiaľ čo heretici pokračujú v kázaní bez obmedzenia, pretože musíme byť „tolerantní“ k názorom iných.

…útoky proti pápežovi alebo Cirkvi neprichádzajú len zvonku; skôr utrpenia Cirkvi pochádzajú zvnútra, z hriechov, ktoré existujú v Cirkvi. Aj toto sa vždy vedelo, no dnes to vidíme naozaj desivým spôsobom: najväčšie prenasledovanie Cirkvi nepochádza od vonkajších nepriateľov, ale rodí sa z hriechu vo vnútri cirkvi... —PÁPEŽ BENEDIKT XVI., brífing s novinármi počas letu do Fatimy v Portugalsku; Národný katolícky register, Môže 11, 2010

Vieme však, že naši prenasledovatelia nakoniec nezvíťazia. Lebo Ježiš povedal:

Postavím svoju cirkev a pekelné brány ju nepremôžu. (Mat 16:18)

Musíme byť úprimní v súvislosti s ťažkosťami v dnešnej Cirkvi a rozpoznať výzvy, ktorým čelíme. Musíme byť pokorní v našom dialógu s nekatolíkmi, uznávajúc naše osobné a firemné chyby, ale ani nepopierať dobro, ako je obrovské množstvo verných duchovných na celom svete a obrovské kresťanské dedičstvo, ktoré vybudovalo západnú civilizáciu.

Cirkev na svojej púti zakúsila aj „rozpor medzi posolstvom, ktoré hlása, a ľudskou slabosťou tých, ktorým bolo zverené evanjelium“. Len „cestou pokánia a obnovy“, „úzkou cestou kríža“, môže Boží ľud rozšíriť Kristovu vládu. -Katechizmus Katolíckej cirkvi, č. 853

Jedným slovom sa musíme znovu naučiť tieto základné veci: obrátenie, modlitba, pokánie a teologické čnosti. —PÁPEŽ BENEDIKT XVI., brífing s novinármi počas letu do Fatimy v Portugalsku; Národný katolícky register, Môže 11, 2010

Vzhľadom na všetky tieto vážne nedostatky a výzvy, ako môže byť Cirkev „archou“ v tejto súčasnej a prichádzajúcej búrke? Odpoveď je taká Pravda vždy zvíťazí: “pekelné brány ju nepremôžu,“ aj keď sa živí v zvyšku. A to je každá duša vypracované k Pravde, lebo Boh je pravda sama.

Ježiš mu povedal: „Ja som cesta i pravda i život. Nikto neprichádza k Otcovi, iba cezo mňa." (Ján 14:6)

A jeho telo je Cirkev, cez ktorú prichádzame k Otcovi.

 

ŽIADNA SPÁSA MIMO CIRKVI

Bol to svätý Cyprián, kto vymyslel príslovie: extra ecclesiam nulla salus, "Mimo Cirkvi niet spásy."

Ako máme chápať toto tvrdenie, ktoré cirkevní otcovia často opakujú? Pozitívne preformulované to znamená, že všetka spása pochádza od Krista Hlavy cez Cirkev, ktorá je jeho Telom: Vychádzajúc z Písma a Tradície, koncil učí, že Cirkev, ktorá teraz putuje na zemi, je nevyhnutná pre spásu: jediný Kristus je prostredníkom a cestou spásy; je nám prítomný vo svojom tele, ktorým je Cirkev. On sám výslovne tvrdil nevyhnutnosť viery a krstu, a tým zároveň potvrdil nevyhnutnosť Cirkvi, do ktorej ľudia vstupujú krstom ako dverami. Preto nemohli byť spasení tí, ktorí vedia, že Katolícku cirkev založil podľa potreby Boh skrze Krista, odmietli do nej vstúpiť alebo v nej zostať.  -Katechizmus Katolíckej cirkvi (CCC), n. 846

Čo to potom znamená pre tých, ktorí vyznávajú vieru v Ježiša Krista, a napriek tomu zostávajú v kresťanských spoločenstvách, ktoré sú oddelené od Katolíckej cirkvi?

...z hriechu odlúčenia nemožno obviniť tých, ktorí sa v súčasnosti narodili do týchto spoločenstiev [vzniknutých z takéhoto odlúčenia] a sú v nich vychovávaní vo viere Kristovej a Katolícka cirkev ich prijíma s úctou a láskou ako bratov ... Všetci, ktorí boli ospravedlnení vierou v krst, sú včlenení do Krista; preto majú právo byť nazývaní kresťanmi a deti Katolíckej cirkvi ich z dobrého dôvodu prijímajú ako bratov v Pánovi.. -CCC, n. 818

Ďalej…

...mnohé prvky posvätenia a pravdy“ sa nachádzajú mimo viditeľných hraníc Katolíckej cirkvi: „písané Božie Slovo; život milosti; vieru, nádej a lásku s ostatnými vnútornými darmi Ducha Svätého, ako aj viditeľnými prvkami. Kristov Duch používa tieto cirkvi a cirkevné spoločenstvá ako prostriedky spásy, ktorých moc pramení z plnosti milosti a pravdy, ktorú Kristus zveril Katolíckej cirkvi. Všetky tieto požehnania pochádzajú od Krista a vedú k nemu a samy osebe sú volaním ku „katolíckej jednote." -CCC, n. 819

Tak môžeme s radosťou spoznávať našich bratov a sestry, ktorí vyznávajú Ježiša ako Pána. A predsa si so smútkom uvedomujeme, že rozdelenie medzi nami zostáva pre neveriacich škandálom. Lebo Ježiš sa modlil:

...aby všetci boli jedno, ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás, aby svet uveril, že si ma poslal. (John 17: 21)

To znamená, že svetová viera v kresťanstvo do určitej miery závisí od našej jednota.

Takto všetci spoznajú, že ste moji učeníci, ak budete mať lásku jeden k druhému. (Ján 13:35)

Dôveryhodnosť je teda problémom celý kresťanská cirkev. Zoči-voči niekedy trpkým rozdeleniam niektorí jednoducho odmietajú „náboženstvo“ alebo jednoducho vyrastajú bez neho.

Tí, ktorí bez vlastnej viny nepoznajú Kristovo evanjelium alebo jeho Cirkev, ale ktorí napriek tomu hľadajú Boha s úprimným srdcom, a pohnutí milosťou, sa snažia vo svojich činoch konať jeho vôľu tak, ako ju poznajú prostredníctvom diktát ich svedomia - aj tí môžu dosiahnuť večnú spásu. -CCC, n. 874

prečo? Pretože hľadajú Pravdu, aj keď Ho ešte nepoznajú po mene. To sa týka aj iných náboženstiev.

Katolícka cirkev uznáva v iných náboženstvách, ktoré medzi tieňmi a obrazmi hľadajú Boha, ktorý je neznámy, ale blízky, pretože dáva život, dych a všetko a chce, aby všetci ľudia boli spasení. Preto Cirkev považuje všetko dobro a pravdu, ktoré sa nachádzajú v týchto náboženstvách, za „prípravu na evanjelium, ktorú dáva ten, ktorý osvecuje všetkých ľudí, aby mali život.. " -CCC. n. 843

 

EVANJELIZÁCIA?

Niekto by mohol byť v pokušení opýtať sa, prečo je evanjelizácia vôbec potrebná, ak spásu možno dosiahnuť mimo aktívnej činnosti účasť v katolíckej cirkvi?

V prvom rade je Ježiš iba cesta k Otcovi. A „cesta“, ktorú nám Ježiš ukázal, bola poslušnosť príkazov Otca v duchu láska vyjadrená v kenoze-vyprázdnenie seba samého pre druhého. Teda skutočne, obyvateľ džungle, ktorý sa riadi prírodným zákonom vpísaným do jeho srdca ^[1]"Prirodzený zákon, prítomný v srdci každého človeka a ustanovený rozumom, je univerzálny vo svojich predpisoch a jeho autorita sa vzťahuje na všetkých ľudí. Vyjadruje dôstojnosť osoby a určuje základ pre jej základné práva a povinnosti. -CCC 1956 a hlas jeho svedomia môže skutočne kráčať po „ceste“ k Otcovi bez toho, aby si v skutočnosti uvedomoval, že kráča v stopách „Slova, ktoré sa stalo telom“. Naopak, pokrstený katolík, ktorý chodí na svätú omšu každú nedeľu, ale od pondelka do soboty žije život v rozpore s evanjeliom, môže stratiť jeho večnú spásu.

Aj keď je začlenený do Cirkvi, ten, kto nevytrvá v láske, nie je spasený. Zostáva skutočne v lone Cirkvi, ale „v tele“, nie „v srdci“. -CCC. n. 837

Vo večerných hodinách života budeme súdení iba podľa lásky. —Sv. Jána z Kríža

Vidíme teda, že sa nám zjavuje srdce evanjelizácie: je to ukázať ostatným cesta lásky. Ale ako môžeme hovoriť o láske bez toho, aby sme hneď hovorili o tých ideáloch, spôsoboch a činoch, ktoré sú v súlade s dôstojnosťou ľudskej osoby a so zjavením Ježiša Krista, a teda s našou požadovanou odpoveďou voči Nemu? Jedným slovom, lásku nemožno chápať oddelene pravda. Na to prišiel Ježiš: zjaviť „pravdu, ktorá nás oslobodzuje“, ^[2]por. Ján 8:32 čím poskytuje „cestu“, ktorá vedie k večnému „životu“. Táto Cesta bola zverená v jeho plnosti ku katolíckej cirkvi: tým apoštolom a ich nástupcom, ktorí boli poverení robiť „učeníkov všetkých národov“. ^[3]por. Matúš 28: 19 Okrem toho na nich Ježiš vdýchol svojho Svätého Ducha ^[4]por. Ján 20:22 aby prostredníctvom sviatostí a svätého kňazstva mohol byť ľudstvu udelený bezplatný dar „milosti“ stať sa synmi a dcérami Najvyššieho a aby mu bola daná moc kráčať po Ceste a víťaziť nad hriechom vo svojom živote.

Aby sa duše stali samotnou Láskou.

Takto chápanú Cirkev treba vidieť v jej správnom svetle, nie ako chladnú strážkyňu dogiem a zákonov. ale ako prostriedok na stretnutie s milosťou zachraňujúcou život a posolstvom Ježiša Krista. Skutočne, najplnšie znamená. Je veľký rozdiel medzi jazdou v arche – vo vnútri „Petrovej lode“ – a plavbou za jej brázdou na plti, alebo snahou plávať popri nej v často búrlivých vlnách a vodách zamorených žralokmi (tj falošní proroci). Bolo by hriechom pre katolíkov, ktorí poznajúc dar a povinnosť, ktorú nám Kristus dal, aby sme oslovili iné duše, aby ich priviedli do plnosti milosti, nechali ich na vlastnej ceste z falošného pocitu „tolerancie“. Tolerancia a úcta by nám nikdy nemali brániť v oznamovaní spásonosnej radostnej zvesti a veľkých milostí, ktoré nám dáva Kristova Cirkev.

Aj keď Boh môže spôsobmi, ktoré sám pozná, viesť tých, ktorí bez vlastnej viny nevedia o evanjeliu, k viere, bez ktorej by sa mu nepáčilo, Cirkev má stále povinnosť a tiež posvätné právo evanjelizovať všetci muži. -CCC. n. 845

Buďte vždy pripravení poskytnúť vysvetlenie každému, kto sa vás pýta na dôvod vašej nádeje, ale robte to s jemnosťou a úctou. (1 Pet 3:15)

Nemali by sme dovoliť, aby nás zranená vierohodnosť Cirkvi spôsobila, že sa budeme zmenšovať. Verte v moci Ducha Svätého. Verte vo vlastnej sile pravdy. Verte v Ježišovi, ktorý povedal, že zostane s nami vždy až do skončenia vekov. Všade okolo seba dnes vidíme, že všetko ktorá je postavená na piesku is začína sa drobiť. Staroveké náboženstvá balansujú pod globalizmom a technoutopizmom. Kresťanské denominácie sa rúcajú pod morálnym relativizmom. A tie elementy v Katolíckej cirkvi, ktoré sú otrávené liberalizmom a odpadlíctvom, umierajú a sú oklieštené. Na konci, pred Kristovým konečným príchodom, bude jeden pastier, jedna cirkev, jedno stádo v ére spravodlivosti a pokoja. ^[5]porov Pápeži a éra úsvitu Celý svet bude katolíkom, pretože Kristus nepovedal, že postaví veľa kostolov, ale „moju cirkev“. Ale predtým, svet bude očistený, počnúc Cirkvou, a preto je našou povinnosťou priviesť čo najviac duší na palubu Archy pred Veľká búrka našich čias vypúšťa svoju poslednú potopu. V skutočnosti verím, že predtým Ježiš dá celému svetu jasne najavo, že Jeho Cirkev je „cestou“ k Otcovi a „všeobecnou sviatosťou spásy“. ^[6]CCC, 849

Bude nakoniec možné, že naše mnohé rany budú uzdravené a všetka spravodlivosť opäť vyvrcholí s nádejou na obnovenú autoritu; aby sa obnovila nádhera mieru a meče a paže padli z ruky, a keď všetci ľudia uznajú Kristovu ríšu a ochotne poslúchajú Jeho slovo, a každý jazyk vyzná, že Pán Ježiš je v sláve Otca. —POPE LEO XIII, Zasvätenie Najsvätejšiemu srdcu, máj 1899

"A oni počujú môj hlas a bude tam jeden záhyb a jeden pastier." Kiež Boh ... čoskoro prinesie naplnenie svojho proroctva o premenu tejto príjemnej vízie budúcnosti na súčasnú realitu ... Je Božou úlohou priniesť túto šťastnú hodinu a informovať ju o všetkých ... Keď príde, stane sa byť slávnostnou hodinou, veľkou, ktorá má dôsledky nielen pre obnovenie Kráľovstva Krista, ale aj pre upokojenie ... sveta. Horlivo sa modlíme a prosíme ostatných, aby sa modlili za toľko žiaduce upokojenie spoločnosti. —POPE PIUS XI, Ubi Arcani dei Consilioi „O Kristovom pokoji v jeho kráľovstve“, 23. decembra 1922

A ľahko sa stane, že keď bude ľudská úcta vytlačená a predsudky a pochybnosti odpustené, mnohí získajú Krista a stanú sa zasa podporovateľmi Jeho poznania a lásky, ktoré sú cestou k pravému a pevnému šťastiu. Oh! keď sa v každom meste a dedine bude verne zachovávať Pánov zákon, keď sa bude preukazovať úcta k posvätným veciam, keď sa budú pristupovať k sviatostiam a budú sa plniť obrady kresťanského života, určite už nebudeme musieť ďalej pracovať na vidieť všetky veci obnovené v Kristovi... A potom? Potom bude konečne všetkým jasné, že Cirkev, tak ako ju ustanovil Kristus, musí požívať plnú a úplnú slobodu a nezávislosť od akejkoľvek cudzej nadvlády. —PÁPEŽ PIUS X., E Supremi, Encyklika „O obnove všetkých vecí“, č. 14

Aby Otec znovu spojil všetky svoje deti, rozptýlené a zvedené hriechom, chcel zvolať celé ľudstvo do Cirkvi svojho Syna. Cirkev je miestom, kde ľudstvo musí znovu objaviť svoju jednotu a spásu. Cirkev je „svet zmierený“. Ona je tou kôrou, ktorá „v plnej plachte Pánovho kríža, dychom Ducha Svätého, bezpečne naviguje v tomto svete“. Podľa iného obrazu milovaného cirkevným otcom je predobrazom Noemova archa, ktorá jediná zachraňuje pred potopou. -CCC. n. 845

 

SÚVISIACE ČÍTANIE:

• Hory, Podhorie a Rovina

• Čo je pravda?

• Láska a pravda

• Škola kompromisu

• Škandál

• Protestanti, Mária a útočištná archa