Vítací kostol

Pápež František otvára „dvere milosrdenstva“, 8. decembra 2015, St. Peter's, Rím
Foto: Maurizio Brambatti/Európska tlačová agentúra

 

Z František hneď na začiatku svojho pontifikátu, keď odmietol pompéznosť, ktorá často sprevádza pápežský úrad, rozprúdil polemiku. Svätý Otec sa zámerne pokúsil vytvoriť pre Cirkev aj pre svet iný druh kňazstva: kňazstvo, ktoré je viac pastoračné, súcitné a nebojí sa chodiť na okraj spoločnosti a nájsť stratené ovečky. Neváhal pritom ostro pokarhať svojich spolubratov a ohroziť komfortné zóny „konzervatívnych“ katolíkov. A to na radosť modernistických duchovných a liberálnych médií, ktoré intonovali, že pápež František „mení“ Cirkev, aby sa stala „prívetivejšou“ ku gejom a lesbám, rozvedeným, protestantom atď. ^[1]eg. Vanity Fair, Apríla 8th, 2016 Výčitky pápeža smerom k pravici, spojené s predpokladmi ľavice, viedli k kaskáde priameho hnevu a obvineniam voči námestníkovi Krista, že sa pokúša zmeniť 2000-ročnú posvätnú tradíciu. Ortodoxné médiá, ako LifeSiteNews a EWTN, otvorene spochybňujú úsudok a odôvodnenie Svätého Otca v určitých vyhláseniach. A mnohé sú listy, ktoré som dostal od laikov aj duchovných, ktorí sú rozčúlení z mäkkého prístupu pápeža v kultúrnej vojne.

Takže otázka, ktorú si musíme položiť a starostlivo zodpovedať, keď sa tento Rok milosrdenstva začína chýliť ku koncu, je, čo to znamená stať sa „prívetivejšou“ Cirkvou a má František v úmysle zmeniť učenie Cirkvi?

Skôr ako pridám komentár, dovoľte mi začať jeho vlastnými slovami, aká je vízia pápeža v tejto hodine...

 

PÁPEŽSKÁ VÍZIA

Taktický postup pápeža Františka vlastne nie je žiadnym prekvapením. V homílii svojim kolegom predstaveným krátko pred svojím zvolením vtedy kardinál Jorge Bergoglio naznačil presne ten druh pontifikátu, ktorý považoval za potrebný v tomto čase:

Evanjelizovať znamená v Cirkvi túžbu vyjsť zo seba samej. Cirkev je povolaná vyjsť zo seba a ísť na periférie nielen v geografickom zmysle, ale aj existenčné periférie: k tajomstvu hriechu, bolesti, nespravodlivosti, nevedomosti, bez náboženstva, myslenia. a všetkej biedy. Keď Cirkev nevyjde zo seba, aby evanjelizovala, stane sa sebareferenčnou a potom ochorie... Cirkev sebareferujúca drží Ježiša Krista v sebe a nedovolí mu vyjsť... Mysliac na budúceho pápeža, musí byť muža, ktorý z kontemplácie a adorácie Ježiša Krista pomáha Cirkvi vyjsť na existenčné periférie, ktorý jej pomáha byť plodnou matkou, ktorá žije zo sladkej a utešujúcej radosti evanjelizácie. -Časopis Soľ a svetlo, s. 8, vydanie 4, špeciálne vydanie, 2013

Jeho kolegovia kardináli očividne súhlasili a zvolili tohto muža za 266. pápeža. Petrov nástupca nestrácal čas maľovaním obrazu toho, čo považoval za poslanie Cirkvi v tejto hodine:

Jasne vidím, že to, čo Cirkev dnes najviac potrebuje, je schopnosť liečiť rany a zahriať srdcia veriacich; potrebuje blízkosť, blízkosť. Cirkev vnímam ako poľnú nemocnicu po bitke. Ťažko zraneného človeka je zbytočné pýtať sa, či má vysoký cholesterol a akú má hladinu cukru v krvi! Musíte vyliečiť jeho rany. Potom sa môžeme baviť o všetkom ostatnom. Hoj rany, hoj rany... A treba začať od podlahy. —POPE FRANCIS, rozhovor pre AmericaMagazine.com, 30. septembra 2013

Pápež František tak vo svojej prvej apoštolskej exhortácii začal prakticky rozkrývať, ako by sa mala takáto „poľná nemocnica“ viesť. Hojenie rán, povedal, začína tým, že Cirkev, nie nevyhnutne hriešnik, urobí „prvý krok“:

Cirkev, ktorá „vychádza“, je spoločenstvo misionárskych učeníkov, ktorí robia prvý krok, sú zapojení a podporujú, prinášajú ovocie a radujú sa. Evanjelizačné spoločenstvo vie, že Pán prevzal iniciatívu, že nás miloval ako prvý (porov. 1 Jn 4), a preto môžeme napredovať, smelo preberať iniciatívu, vychádzať k iným, hľadať odpadnutých, stáť na križovatke a vítať vyvrheľov. Takéto spoločenstvo má nekonečnú túžbu prejavovať milosrdenstvo, ovocie vlastnej skúsenosti o sile nekonečného Otcovho milosrdenstva. -Evangelii gaudium, n. 24

Pre stručnosť mi dovoľte pridať ešte jeden poznatok z posynodálnej apoštolskej exhortácie Svätého Otca, Amoris Laetitia, ktorý hľadá Cirkev s...

…pozitívny a ústretový pastoračný prístup schopný pomôcť párom rásť vo vnímaní požiadaviek evanjelia. Napriek tomu sme boli často v defenzíve, plytvali sme pastoračnou energiou na odsudzovanie dekadentného sveta bez toho, aby sme boli proaktívni pri navrhovaní spôsobov, ako nájsť skutočné šťastie. Mnohí ľudia sa domnievajú, že posolstvo Cirkvi o manželstve a rodine jasne neodráža kázanie a postoje Ježiša, ktorý stanovil náročný ideál, no nikdy nezabudol prejaviť súcit a blízkosť k krehkosti jednotlivcov, ako bola Samaritánka alebo žena pristihnutá. v cudzoložstve. -Amoris Laetitia, č. 38

 

KRISTOVA VÍZIA

Dostali sme teda víziu toho, čo súčasný držiteľ Kľúčov Kráľovstva považuje za prvoradé v tejto dobe. Kľúčom k interpretácii tejto vízie však nie sú rozhovory s pápežom počas letu, poznámky na okraj, údajné telefonáty, nenahraté články v časopisoch alebo dokonca spontánne poznámky počas homílie. Skôr, ako správne povedal kardinál Burke:

Jediným kľúčom k správnej interpretácii Amoris Laetitia [a ďalšie pápežské výroky] je neustálym učením Cirkvi a jej disciplíny, ktorá toto učenie chráni a podporuje. —Kardinál Raymond Burke, Národný katolícky register, 12. apríla 2016; ncregister.com

A tu je dôvod, prečo, jasne vyjadrený pred 2000 rokmi sv. Pavlom:

Ak vám niekto hlása iné evanjelium ako to, ktoré ste prijali, nech je prekliaty! (Gal 1:9)

Účelom tejto meditácie je teda čitateľovi úplne objasniť, čo je iba možný význam toho, čo znamená stať sa „príjemnejšou“ Cirkvou.

Keď pápež František hovorí o oslovovaní „periférií“ ľudstva, „tajomstva hriechu, bolesti, nespravodlivosti, nevedomosti, bez náboženstva, myslenia a všetkej biedy“, tu hovorí: v niektorých ohľadoch nás všetkých. Veď koho z nás nepostihuje vlastný hriech, bolesť, nevedomosť a bieda? Presne však identifikuje aj „stav“ duše sveta v tejto hodine: taký, ktorý je otupený voči pojmu hriechu, a teda ponorený do hlbín hriechu. Je to svet, ktorý prakticky odhodil všetky zábrany, a preto žne biedu smrteľného hriechu, tú smrť ducha, ktorá je najväčšou ranou moderného človeka.

Spýtam sa: keď si spáchal hriech, po čom túžiš v tej chvíli, keď sa biješ, obviňuješ, nadávaš a odsudzuješ? Je to tvrdé slovo... alebo slovo milosrdenstva? Čo ťa najviac lieči v spovednici? Byť karhaním od kňaza – alebo počuť, že Ježiš Kristus ťa miluje, aj keď stále?

Toto má na mysli pápež František, keď hovorí, že musíme zahojiť rany prvý: znamená to zahojiť rozširujúcu sa ranu viny a odsúdenia.

...muž a jeho žena sa ukryli pred Pánom Bohom medzi stromami záhrady... [Adam] odpovedal: "Počul som ťa v záhrade; ale bál som sa, pretože som bol nahý, tak som sa schoval.“ (3Mo 8:10, XNUMX)

Ako Otec uzdravil túto ranu strach v ľudskej rase? Poslal svojho Syna Ježiša Krista, aby zakryl našu nahotu svojou súcit:

Boh totiž neposlal svojho Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby bol svet skrze neho spasený... Lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí. Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov... Ktorý človek z vás, ktorý má sto oviec a jednu z nich stratí, by nenechal tých deväťdesiatdeväť na púšti a nešiel za stratenou, kým ju nenájde? (Ján 3:17, Mar 2:17, Lukáš 15:4)

A tak má pastoračný prístup už bola nastavená. Ježiš nám dal prvoradý vzor evanjelizácie, toho, ako má Cirkev vyzerať všade a v každom čase:

Kto tvrdí, že v ňom zostáva, má žiť tak, ako žil on. (1. Jána 2:6)

František vyzýva každého katolíka, aby sa stal ďalším Kristom v práci, na trhu, v našich školách a doma. Volá nás, aby sme preukázali Kristovo milosrdenstvo a lásku tým, ktorí najviac potrebujú Kristovo milosrdenstvo a lásku. Príkladom, ktorý sám pápež uvádza, je Samaritánka pri studni.

 

CESTA S Hriešnikom

Bola to žena žijúca v cudzoložnej situácii. Keď ju Kristus stretol pri studni, udiali sa dve významné veci, kým sa téma jej hriešneho stavu dostala do popredia. Prvým je to Ježiš ju žiada, aby mu dala vodu. Toto je hlboká lekcia pre tých kresťanov, ktorí sa „vyhýbajú“ hriešnikom presne pretože sú hriešnici. Ako často sa naše modlitebné skupiny, biblické kluby, farské združenia a samotné farnosti stávajú miestom, ktoré je vrelé len pre zbožných? Ako často sa prikláňame k iným kresťanom, pričom sa vyhýbame drsnejším povahám? Ako často chodíme okolo zdegenerovaných, chudobných a utrápených, aby sme sami seba netrápili? Pre Ježiša je tento postoj nezmyselný a v rozpore s Jeho poslaním, ktoré je teraz naším: Tí, ktorí sa majú dobre, nepotrebujú poľnú nemocnicu – chorí áno! Prečo teda nechávate na ceste tie úbohé duše zbité a okradnuté Satanom, ničiteľom duší? Otázka je pre nás, ktorí poznáme Krista, ktorí sa vyhlasujeme za Jeho nasledovníkov. A tak pápež František otriasol cirkvou na mnohých miestach a odhalil tých, ktorí sa skrývajú za figovým listom, ich zóny pohodlia. prečo? Odpovedal prečo, keď otvoril dvere Baziliky sv. Petra a vyhlásil „Rok milosrdenstva“, pričom citoval svätú Faustínu. Pretože František dobre vie, ako náš Pán zjavil Faustíne, že žijeme v „čase milosrdenstva“, ktorý sa blíži ku koncu. ^[2]porov Otvorme dokorán dvere milosrdenstva

Druhou dôležitou vecou, ​​ktorá sa deje pri studni, je to, že Ježiš ďalej zvádza Samaritánku, aby sa pozrela za hranice časnosti, prekročila svoje túžby po rozkoši a smädila po niečom väčšom: po „živej vode“, ktorou je život v Ducha.

Keď bez strachu vstúpime do sŕdc druhých a odhalíme im radosť a pokoj, ktoré prevyšujú každé chápanie, jednoducho tým, že budeme odrážať naše jednoduché šťastie, stanú sa dve veci: iní budú buď žízniť po tom, čo máme, alebo nás odmietnu. Myslím si, že dôvod, prečo niektorých kresťanov hnevá výzva pápeža Františka na cestu s gejmi a lesbami, rozvedenými a podobne, je ten, že ich usvedčil, že nemajú ani radosť, ani pokoj Pána! A tak je pre niektorých oveľa jednoduchšie jednoducho sa schovať za doktrínu, za múr apologetiky, než vydať živé svedectvo evanjelia, ktoré ich môže stáť reputáciu, ak nie život.

Ježišova miernosť uznávala predovšetkým dôstojnosť Samaritánky. Nepozeral sa na ňu ako na hriešneho červa, ale ako na ženu stvorenú na Jeho obraz so schopnosťou milovať Jeho láskou. Táto nádej, toto božský optimizmus čo Ho priviedlo na kríž pre ňu (a pre nás), je to, čo pohlo srdce tejto ženy, aby hľadala večné. Jeho láska a milosrdenstvo k nej otvorili jej srdce a vyliečili prvotnú ranu odmietnutia, ktorú v sebe niesla... a potom... potom bola pripravená prijať liek pravdy, ktorý ju oslobodí. Ako jej povedal:

Boh je Duch a tí, ktorí ho uctievajú, musia uctievať v Duchu a pravde. (Ján 4:24)

 

OSLOBODENIE PRAVDY

Pápež František, podobne ako Kristus, si vybral nie zdôrazniť hriech, rozhodol sa podľa jeho slov nebyť „v defenzíve, plytvať pastoračnou energiou na odsudzovanie dekadentného sveta bez toho, aby bol proaktívny pri navrhovaní spôsobov hľadania skutočného šťastia“. Je to správny prístup v tejto dobe, keď kultúrna vojna začína byť voči kresťanstvu čoraz nepriateľskejšia? Ako poznamenal pápež Benedikt, „morálny konsenzus“, ktorý udržiava národy civilné a usporiadané, sa rúca všade okolo nás. Nie je to maličkosť:

Spoločným záujmom, ktorý musí spájať všetkých ľudí dobrej vôle, je odolávať tomuto zatmeniu rozumu a zachovať si jeho schopnosť vidieť to podstatné, vidieť Boha a človeka, vidieť to, čo je dobré a čo je pravda. Ide o samotnú budúcnosť sveta. —POPE BENEDICT XVI, Prejav k Rímskej kúrii, 20. decembra 2010; por. V predvečer

Keď sa Ježiš stal človekom a chodil medzi nami, Matúš uvádza, že Pán prišiel "ľudia, ktorí sedia v tme." ^[3]Matný 4: 16 Boli to srdcia ľudí Že veľmi odlišné? Kristus prišiel ako svetlo na svet. Toto svetlo pozostávalo z Jeho príkladu a Jeho učenia. Teraz sa k nám obracia a hovorí: "Vy ste svetlo sveta"^[4]Matný 5: 14– tvojím príkladom a učením. 

Prijať hriešnikov do lona Cirkvi teda neznamená minimalizovať hriech. Dôvodom, prečo sú chorí, je práve hriech! Ale Ježiš nám ukazuje, že cesta k srdcu hriešnika, takpovediac, je stať sa tvárou lásky k nim – nie maskou odsúdenia. A tak pápež František nabáda veriacich, aby si najskôr vyliečili ranu z odmietnutia:

Musíte vyliečiť jeho rany. Potom sa môžeme baviť o všetkom ostatnom... Cirkev sa niekedy uzavrela do maličkostí, do malomyseľných pravidiel. Najdôležitejšie je prvé vyhlásenie: Ježiš Kristus ťa zachránil. —POPE FRANCIS, rozhovor pre AmericaMagazine.com, 30. septembra 2013

Potom sa môžeme baviť o všetkom ostatnom. To znamená, že potom môžeme učiť spasiteľné pravdy našej viery o sviatostiach, manželstve a morálke. A toto bol trojnásobný prístup Ježiša k studni: byť prítomný tomu druhému, buď im svetlom, a potom učiť ich ak sú smädní po pravde. Ježiš povedal celkom jasne: pravda ťa oslobodí. Cieľom Cirkvi teda nie je len to, aby sa ľudia cítili vítaní, akoby naším konečným cieľom bolo stretávanie sa v duchu kamarátstva. Nie, Ježiš uviedol cieľ:

…učte všetky národy, krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. (Mat 18:19-20)

Krst je doslovný a duchovný umývanie preč od hriechu. V samom srdci poslania Cirkvi je teda vyviesť hriešnika zo života hriechu do Ježišovho učenia, ktoré jediné z nich urobí Jeho učeníkov. Pápež František teda jasne povedal:

…pozitívny a ústretový pastoračný prístup [je] schopný pomôcť párom rásť vo vnímaní požiadaviek evanjelia. -Amoris Laetitia, č. 38

Požiadavky evanjelia sú pokánie z hriechu a prispôsobovanie sa Božej vôli, čo je zdrojom radosti, pokoja a rovnováhy, nakoľko zem zostáva plodná a životodarná „poslúchnutím“ zákonov gravitácie, ktoré ju udržiavajú v poriadku. dokonalú obežnú dráhu okolo Slnka.

 

VÍTAJÚCA, VYKÚPITEĽNÁ CIRKEV

Na záver, „privítať“ druhých v Cirkvi znamená dať im na známosť svojou láskavosťou, rešpektovaním dôstojnosti toho druhého a ochotou byť prítomný, moc a prítomnosť Ježiša. Takto sa naše farnosti môžu stať „spoločenstvom spoločenstiev“. ^[5]Evangelii gaudium, n. 28 To je možné len vtedy, ak my sami Vedieť Ježiš a boli dotknutí Jeho milosrdenstvom – ovocím modlitba a návštevnosť sviatosti. Ako povedal František, „kontemplácia a uctievanie Ježiša Krista [to] pomáha Cirkvi vyjsť na existenčné periférie. ^[6]Časopis Soľ a svetlo, s. 8, vydanie 4, špeciálne vydanie, 2013

A predsa, aj keď sme vrúcni a pohostinní, vždy sa nájdu takí, ktorí odmietnu požiadavky evanjelia. To znamená, že naše „privítanie“ má svoje hranice definované slobodnou vôľou toho druhého.

Aj keď to znie zjavne, duchovné sprevádzanie musí viesť ostatných stále bližšie k Bohu, v ktorom dosiahneme skutočnú slobodu. Niektorí ľudia si myslia, že sú slobodní, ak sa môžu vyhnúť Bohu; nevidia, že zostávajú existenčne osirelí, bezmocní a bezdomovci. Prestávajú byť pútnikmi a stávajú sa z nich tuláci, poletujú okolo seba a nikdy sa nikam nedostanú. Ich sprevádzanie by bolo kontraproduktívne, ak by sa z toho stala terapia podporujúca ich absorpciu do seba a prestala by byť púť s Kristom k Otcovi. — PÁPEŽ FRANTIŠEK, Evangelii gaudium, n. 170

Ježiš sa v tomto vyjadril veľmi jasne. Cirkev, ktorá je kráľovstvom Božím na zemi, je útočiskom hriešnikov – ale len tých hriešnikov, ktorí dôverujú Božiemu milosrdenstvu, zmierujúc sa s Otcom skrze Syna, dovoľujúc Mu obliecť ich do nového rúcha, nové sandále a prsteň synovstva, aby mohli sedieť pri Baránkovom stole. ^[7]por. Lukáš 15:22 Cirkev totiž Kristus neustanovil len preto, aby hriešnikov prijímala, ale aby ich aj vykúpila.

Keď kráľ vošiel, aby sa stretol s hosťami, uvidel tam muža, ktorý nebol oblečený do svadobného rúcha. Povedal mu: ,Môj priateľ, ako to, že si sem vošiel bez svadobného rúcha?' Ale zostal ticho. Potom kráľ povedal svojim služobníkom: Zviažte mu ruky a nohy a uvrhnite ho von do tmy, kde bude kvílenie a škrípanie zubami. Mnohí sú pozvaní, no málo je vyvolených. (Mat 22:11-14)

 

  

SÚVISIACE ČÍTANIE

Tenká čiara medzi milosrdenstvom a herézou – časti I, II, III

Ten pápež František! Časť I a Časť II

 

 

Ďakujem za tvoju podporu!

 

Na cestu s Markom v  Teraz slovo,
kliknite na banner nižšie až predplatiť.
Váš e-mail nebude zdieľaný s nikým.